V Indonézskom Bogore nič nie je

Čo je skutocný klenot krajiny pre cestovateľov? Egypt má svoje pyramídy, Kambodža Angkor, Francúzsko Paríž tak ako samotný Paríž má Eifelovu vežu, Mexiko ďalšie pyramídy a Indonézia sopky, ktoré dotvárajú panorámu z Borobuduru na ostrove Jáva. Všetko sú to bezpochyby fascinujúce prvky, dýchajúce históriou, alebo prírodnou energiou, za ktorými sa cestuje dlhé hodiny vzdušným priestorom a čaká sa v prestupných halách medzinárodných letísk. Každá destinácia je viac menej jedinečná, ale mnohé z tých najnavštevovanejších klenotov majú niečo spoločné. Davy ľudí v Mexickom Teotihuakáne, alebo predajcovia suvenírov a ľadom chladenej vody v Egyptskej Gýze, nie veľmi autenticky dotvárajú atmosféru gigantov postavených civilizáciami stovky alebo tisícky rokov pred nami. V Kambodžskom Angkore sa viete prebiť cez predavačov suvenírov a kokosových orechov, ktorými sú mnohokrát malé deti verklikujúce dookola tie isté naučené frázy od kiaľ ste, čo tu robíte, ako sa voláte a či si niečo kúpite. Nie? A neskôr? Za touto ľudskou bariérou je pokojná džungľa, ktorá klenbou stáročí ochladzuje kamene umlčaného Kmérskeho kráľovstva a svojou hustotou ukrýva stovky až tisícky turistov, takže sa návštevník miestami cíti pomerne sám. To sa ale nedá povedať o Indonézskom Borobudure, ktorý je síce v registri UNESCO, ale je prakticky súčasťou areálu luxusného hotela. Sú istotne miesta, ktorých charakter je úplne iný. Krátko turizmu otvorené ale stále neznáme Mjanmarsko ponúka podobný poklad v Bagane, ktorý ešte len čaká na svoje stánky, asfaltové cesty, suveníri “made in kdekoľvek”, alebo tmavé nápoje s vysokým obsahom kyseliny fosforečnej. Všetky podobné destinácie majú, alebo postupne budú mať jeden spoločný prvok a to turistično, ktoré je kultúrou samou o sebe a veľa krát dominantne tieni to na čom sa priživuje. Čo je teda skutočný cestovateľský klenot krajiny? Je to miesto kde nie je nič!

Jáva je jeden z najväčších ostrovov 250 miliónovej Indonézie. Hlavné mesto Jakarta láka čím ďalej tým väčšiu čast populácie. Toto mesto má svoje klenoty ako najväčšia mešita v juhovýchodnej Ázii, ale dominantnejším virtuálnym monumentom sú nechválne známe dopravné zápchy. Mesto má zdiaľky profil záznamu zo seizmografu, kde najväčšie výkyvy krivky tvoria vysoké moderné budovy z betónu a skla. Je to komerčná konzumná Indonézia so silným prvkom globalizmu v podobe medzinárodným firiem a moderných nákupnych centier s typickými značkami, ktoré nijak nekorelujú s krajinou v ktorej sú, nech sú kdekoľvek. Je to úplne iná Indonézia ako “zopár” kilometrov južnejšie po niekoľkoprúdovej diaľnici, kde sa odbáča smerom do jedného z mnohých miest, ktoré majú profil skôr pokazeného seizmografu. Mám na mysli úplne štandardné mesto, bez žiadnej výraznejšej architektúry, Bogor. Možno krivdím prezidentskému palácu, ktorý určite dominantou je, ale čo sa týka návštevnosti, nijak turisticky neviniká. Bogor síce ďalej ponúka botanickú záhradu, tak ako aj každý lokálny sprievodca, ale je to iba z núdze cnosť kedže v meste v podstate nič iné nie je. A je zbytočné hovoriť o zahraničnej návštevnosti, keď do Bogoru skoro nikto nechodí. Možno je to dobré miesto na jednodňové výlety do blízkych a známejších turistických miest ako čajové plantáže Puncak, alebo vulkanické prvky pri Bandungu, ale stretnúť turistu v uliciach Bogoru je extrémna vzácnost. Napriek tomu všetkému toto miesto môže byť skutočnou cestovateľskou lahôdkou Indonézie.





Indonézia je možno vulkanická krajina s chrámami Borobudur a Prambanan, možno je to vývozca zeleného čaju a kávy, možno ponúka exotické piesočné pláže, ale v prvom rade je to krajina obývaná ľudmi, ktorí majú svoju etnickú a kultúrnu identitu. Indonézia je krajina ľudí a Bogor je jedno z mnohých nevšimnutých miest, kde títo ľudia žijú a práve ich bežný život je vzácnym klenotom pre všímavého pozorovateľa. Je pravda, že globalizácia sa nevyhla ani tomuto jednomiliónovému mestu a siete rýchlej gastronómie udierajú do očí hneď po príchode, skutočné dekórum je však veľmi autentické a veľmi dynamické. Dynamické určite nie v zmysle rýchlosti dopravy, keďže zápchy tu dosiahli úroveň dokonalosti. Prejsť z jednej strany mesta na druhú, môže byť v špičke nesplniteľná úloha a odbočka na križovatke, čo je dohromady možno 50 metrov, môže trvať aj 10-20 minút. Spleť pomerne moderných osobných áut, skútrov a množstvo zelených vanov patriacich k lokálnej hromadnej doprave, spĺňa zákony hydrodynamiky a vozidlá sa noria do prúdnic tohto motorizovaného fluida s pokojnými tvárami vodičov, s veľmi zachovalými karosériami a nepoužívanými klaksonmi. Pri najextrémnejších zápchach najskôr jednosmerný prúd vozidiel pohltí celú cestu a vytvorí tak neoficiálnu jednosmerku a následne polícia uzavrie vstup do mesta. Jediné riešenie sa v takom momente ponúka iba motocyklistom, má ale obmedzené trvanie. Celá masa najmenších vozidiel obsadí paralelné vedľajšie uličky, ktoré majú tiež svoju kapacitu a netrvá dlho kým sa saturuje. Únik z takto vzniknutej sekundárnej zápchy sa paralelne šíri ďalej a ďalej až kým nenarazí na prirodzenú prírodnú prekážku ako rieku alebo roklinu, kde zopár nepriechodných mostov spôsobí dopravný kolaps aj pre flexibilnejšie skútre. Všetko ale prebieha pokojne, trpezlivo ako keby boj o poslednú možnosť uniknúť bola každodenná rutina.





Nie len, že to je skutočne štandardný život miestnych ľudí, ktorí tento stav tolerantne akceptujú, ale ho aj využívajú. Doprava v podobných Indonézskych mestách pripomína spleť kanálov, kde namiesto kvapaliny tečie motorizované fluidum, ale s čiastočne riadeným tokom. Množstvo ľudí ide každý deň “do samozvanej práce” na najbližšiu križovatku, alebo ulicu kde sa dá parkovať na kraji cesty, prípadne na miesto ktoré je aspoň čiastočne neprehľadné a riadi dopravu. Pre vodičov je táto služba úplným štandardom, že pri parkovaní automaticky hľadaju podobných pomocníkov a každý má pripravené malé bankovky na dobrovoľnú platbu. Ak sa niekde objavia miestni uniformovaní humoristi s teoretickou ambíciou plniť si úlohu oficiálnej dopravnej polície, tak sa iba opierajú a sledujú skutočných majstrov situácie. Pri mnohoročnej praxi si týto samozvaní “dopraváci” zadovážili potrebný arzenál ako píšťalky a reflexné vesty. Niektorí poňali toto netradičné zamestnanie netradičným spôsobom. Jeden “dopravák” spája riadenie svojej križovatky s tanečnými krokmi za čo sa dostal aj do miestnej televízie. Jedinečnou príležitosťou na zárobok sú spomínané zápchy, ktoré sa šíria po paralelných uliciach. Ľudia žijúci v týchto uličkách využívajú príležitosť a hneď sa chopia remesla. Nikto si nevynucuje príspevok, vodiči sú radi, že niekto nahrádza políciu.





Zarábanie na saturovanej dopravnej situácii nekončí iba pri efektívnych a zmysluplných činnostiach ako riadenie dopravy, predávanie jedla a drobností. Bogorčania priviedli vynaliezavosť okolo čakajúcich áut do absurdity. Kým predavači ponúkajú viac menej potrebné veci, “muzikanti” s malými gitarami s náhodným počtom strún majú iba jednu jedinú úlohu, a to znepríjemňovať chvíle čakania, že sa oplatí zaplatiť aby dali pokoj. Väčšie križovatky majú celé útočné jednotky pobehujúcich gitaristov s pripevnenými malými kelímkami na pražcoch. A či to vadí pri hraní? Pri akom hraní? Postavia sa k oknu a rachocú. Možno niektorí niečo reálne hrajú, ale nezaznamenal som žiadnu súvislú melódiu. Vodiči ich obyčajne odbijú malou bankovkou, že keby sa medzi nimi objavil nejaký Jimmi Handrix, tak by nemal veľký priestor na hudobný prejav. Keď začne pršať, a v Bogore prší snád každý deň, gitaristi odídu a prídu ďalší, prípadne tí istí vynaliezavci, a namiesto gitár majú špongie so saponátom. Pár krát prejdú po okne auta a keď dostanú peniaze príliž skoro, tak opustia svojho už uspokojeného klienta (pretože sa ich zbavil) s neprehľadným rozmazaným sklom a idú otravovať ďalej. Stierač situáciu napraví a čaká sa ďalej. Všetko je pokojné, nikto nič neberie v zlom, mesto predsa žije, Indonéžania sa snažia žiť tiež.





Bolo pomerne náročné vysvetliť môjmu sprievodcovi čo chem v Bogore vidieť. Nebol to pomerne nudne vyzerajúci prezidentský palác, ani botanická záhrada, ani som si nechcel uvariť vajce v horúcom jazere pri Bandungu ako väčšina návštevníkov tejto oblasti východnej Jávy. Chcel som vidieť ako žijú Bogorčania. Chcel som vidieť Indonéziu a chcel som sa prechádzať medzi Indonéžanmi, nie medzi cudzokrajnými návštevníkmi. Ǔloha to bola v podstate veľmi jednoduchá. Bolo proste treba íst. Kam? Hocikam. Každá ulička má svoj život. Všade sú vozíky kde pripravujú sataj (grilované kuracie mäso s arašidovou omáčkou), alebo stánky so soto ajam (kuracia polievka). Zvlášť som vyhľadával tie pripravujúce polievku s mäsovými guľkami “bakso”. Buď natrafíte na trh kde sa predáva všeličo v stánkoch, alebo nie ste na oficiálnom trhu a všeličo sa predáva rozložené na zemi. Zásadný rozdiel je teda iba vo výške rozloženia tovaru. Keďže som mal svojho sprievodcu a šoféra v jednom, tak čakanie na jedne križovatke som si skrátil asi 15 minútovou exkurziou po predavačoch čili, zázvoru, cesnaku a zeleniny, ktorú som nevedel identifikovať. Skutočný trh je radosť pre cestovateľa hľadajúceho autentický život ľudí v ich skutočnom prostredí a kultúre.





Najskôr som nesmelo fotil stánky s ľudmi, potom špeciálne ľudí až nakoniec som namontoval portrétny 50 mm objektív, s ktorým je dobré ísť do bližšieho kontaktu s fotenou osobou. V Egypte by ste počuli pokriky “bakšiš”, na Bali “many” v Nepále (ak by ste fotili ženy) nahnevané “nou foto!!!!”. Tu to vystriedalo nadšené “foto mister, foto míí!” a po ňom poďakovanie “makasi”. Interakcia miestnych ľudí s cudzincom je priateľská bez náznaku nedôvery alebo antipatie. Tešia sa z návštevníka. Možno preto, že ich sem veľa nechodí. Možno vôbec nikto, keďže tu nič veľké nie je. Ja som mal ale pocit, že tu je všetko. Keď odfotíte jedného, ten ukáže na svojho priateľa s pokrikom “foto maj frend!!” Vôbec sa nemusíte pýtať či môžete fotiť, oni Vás oslovia sami. Trh je prakticky celé centrum. Každá ďalšia odbočka do vedľajšej uličky je ďalší rad stánkov alebo predavačov rozložených na zemi. Veľká budova uprostred je niečo ako obchodný dom, ale európanovi to skôr príde ako murovaná verzia toho istého trhu ako je vonku. Farby sú pútavé a úsmevy upokojujúce, čo sa nedá povedať o všetkých pachoch hlavne v okolí mäsiarstva. Tie pomerne znepokojujú a odpudzujú. Oddych od letného slnka sme našli vedľa predajcov kvetín, opät si pýtajúcich foto, v malej mešite. Vstúpiť môžete aj s fotoaparátom, aj v krátkych nohaviciach, ale vyzutý. Citil som sa vítaný a ako keby nezáležalo na tom v čo, resp. v koho veríte. Islám som medzi týmito ľuďmi vnímal skutočne mierumilovne a tolerantne. Drvivá väčšina ľudí sú tu moslimi, ale lokálna dievčina bez tradičnej šatky na hlave a s bohatými vlasmi, pomerne obtiahnutými riflami a mejkapom zaujala skôr mňa a nie miestnych. Napriek tomu, že bola neštandardným prvkom, nikto si ju v dave nevšímal. Pokojne kráčala a náznakom úsmevu dala najavo, že zaregistrovala odlesk mojho objektívu.





Okolie vlakovej stanice je chaotický sútok dvoch prúdov zelených vanov a skútrov. Každý väčší fragment priestoru na kraji chodníka je využitý nejakým predavačom. Množstvo nastupujúcich a vystupujúcich ľudí zo zelených vanov evokuje niečo ako frekventovanú zastávku mestskej hromadnej dopravy. Nič ale nenaznačuje väčšiu organizáciu ako nástupištia, čo iba zhoršuje už problematickú dopravu v meste. Fotografický záber parkoviska vlakovej stanice z nadchodu pre chodcov, je homogénna textúra prilieb, riaditok a kapotáží stoviek skútrov namačkaných na sebe. Živý šum ľudských postáv difundujúcich do davu a z davu je riedky opar oproti fronte čakajúcej na vlak. Tváre čakajúcich cestujúcich tvoria obilné klasy v hustom poli, ktoré sa kníšu na jednom mieste bez možnosti pohybu na preplnenom nástupisti.





Jedna ulica v Bogore je typická svojou gastronomickou diverzitou. Nie sú tu žiadne luxusné, alebo turistov lákajúce reštaurácie. Sú tu jednoducho reštaurácie. Všetky strohého výzoru s pochybnou higiénou ale s úžasným “bebek” (kačica). Pozor na miestne čili!! Ak sa nezmestíte do niektorej z reštaurácií, kedže je tu plno hlavne večer, tak na ulici je stále dosť improvizovaných stánkov s ešte pochybnejšou higiénou. Ulica je rušná, ale vraj bezpečná aj po zotmení.





Najmä v predvečer Idul Fitri sú ulice rušné. Ľudia oslavujú posledný ďeň Ramadánu, púšťajú skromné ohňostroje a bubnujú na improvizovaných bubnoch zostrojených zo sudov. Môj hotel bol hneď vedľa modlitebne, kde sa od siedmej večera striedali ľudia v opakovanom monotónnom chválení Aláha, ktoré prechádzalo až do neartikulovanej modlitby v tranze. Neustálé opakovanie toho istého vzývania, spestril až príchod auta púšťajúceho tie isté modlitby do ampliónu asi o piatej hodine ráno. Celé modlenie skončilo okolo šiestej a nastal Idul Fitri, deň kedy sa stretne rodina, jedia sa sladkosti a blízky sa sebe návzájom ospravedlnia za svoje zlé skutky.

Rovnaká bohatá atmosféra života bola cítiť v podstate vo všetkých podobných mestách okolo Bogoru keď sme sa slimačím tempom presúvali v zástupe automobilov do blízkych destinácií. Jediní zahraniční turisti boli iba v spomínanom Puncak, ktorý láka na tandemový paraglajdingový pohľad na čajové plantáže. Inak je táto oblasť výlučne krajinou Indonéžanou bez výraznejšie známych monumentov alebo atrakcií. Na konci koncentrovanej mestskej zástavby začína vidiek, ktorý má zase svoje turistami nevyhľadávané špecifiká. Tam začína iný fascujujúci svet exotickej vegetácie a typických terasovitých ryžových polí. Biela tvár tu je rovnaká vzácnosť.

Na konci návštevy Bogoru mi sprievodca povedal, že táto prehliadka bola veľmi neštandardná v porovnaní s ostatnými návštevami, ktoré sprevádzal. Obyčajne chodí do botanickej záhrady, pozrieť čajové plantáže Puncak alebo uvariť vajce k Bandungu. Údajne som videl kus ich skutočného života. Je teda diskutabilné čo ponúka navštevníkovi miesto ako Bogor. Klasickému turistovi hľadajúcemu monumenty by som napriek tomu všetkému bez zaváhania odpovedal, že nič. V Bogore naozaj okrem života ľudí dohromady nič extra nie je.