Tridsatpatdnovy prierez juhovychodnou Aziou bez sprievodcu

Vietnam

Kam za exotikou? Ale nie v style palmy v hoteloch, hromadne zajazdy za panom so zdvihnutym slnecnikom a prezdobene drinky s nazvami ktore najdeme v kazdom coctail bare na svete. Skor nieco autenticke, s dostatocnou davkou dobrodruzstva a neznameho, ale podla moznosti bez toho aby som musel predat ladvinu. Thajsko je udajne zaujimava a lacna destinacia. Podme teda do Thajska. Pri tejto teme vela ludi spomina susednu Kambodzu. Zajdime aj do Kambodze. Uz menej ludi, ale o to dobrodruznejsich, spomina dalsieho Thajskeho suseda z lava, Mjanmarsko. Skusme aj to. Ale ked uz sa mame objavit v oblasti juhovychodnej Azie, preco nezacat vo Vietname, ktory je od spominaneho co by si slamennym klobukom dohodil? A napokon letenky do Ho Ci Minovho mesta boli lacnejsie ako do Phnom Penhu (Kambodza). Takto asi znie strucna geneza minulorocnej (2013) cesty z Vietnamu do Mjanmarska. Priletiet do Ho Ci Minovho mesta, odletiet z Bangkoku a medzi tym 35 dnovy strucny prehlad juhovychodnou Aziou.

Predstavu co vidiet na ceste sme mali iba hrubu, aj ked itinerar relativne presny. Naplanovali sme cestu z Ho Ci Minovho mesta, smerom k delte Mekongu. Dalej cez Ha Tien do Kambodze. Tam najst cestovatelmi (nie turistami) spominany ostrov Koh Rong a snad civilizaciou a konzumom nedotknutu exotiku. Mozno budu aj palmy s bielou plazou. Dalsi presun mal byt do Siem Reapu cez Hlavne mesto Phnom Penh. Zo Siem Reapu do Thajska cez neslavne znamy hranicny prechod Poipet a rovno do Bangkoku. Kedze cielom bol co najmenej konzumnym svetom zmutovany zazitok, tak prvotny ciel Thajsko, najrozvinutejsia krajina v oblasti, sa dostal do minoritneho zaujmu. Tu sme vyuzili azijske "low cost" aerolinky a predplatili rychly presun do Mjanmarska. Odtial spat do Bangkoku, pozriet okolie ako Ajuthaja, znamy plavajuci trh v Damnoen Saduak a zaverecny oddych na plazi ostrova Koh Samui, ktory uz samozrejme ma byt v uz spominanom style palmy v hoteloch, lehatka a pod... To nestoji po tom vsetkom predchadzajucom za rec, ale snad sa to na zaver v ramci oddychu hodi, hlavne ako kompromis medzi roznorodymi ucastnikmi zaverecnej fazy cesty. A treba vyuzit aj potapacsky preukaz. Je zrejme, ze itinerar sme mali pomerne jasny aj ked detaily ubytovania a dopravy na vacsinu pobytu skoro ziadne! A to boli na celej ceste tie najkrajsie useky.

Kedy? Sezona s najlepsim pocasim je v tychto koncinach v mesiaci januar/februar. Potom zacne byt velmi sucho a pekelne teplo. V juni/juli prichadza obdobie dazdov, ktore ma maximum na jesen. Situacia sa ukludnuje v decembri a vsetko sa opakuje dokola. Inak povedane, najvacsie davy turistov su v zimnych mesiacoch. Na jar tam nie je nikoho a my tu statistiku nemienime zmenit neznesitelnym potenim sa na horku. Po tomto obdobi zacina prsat. Tu je vhodne precitat si co to o monzunovej klime. Obdobie dazdov nemusi nutne znamenat sialene tropicke dazde. Samozrejme su oblasti kde naozaj prsi vydatne, ale tym sa da vyhnut. Zaklad je neist na jesen. Vtedy je klima udajne v globale najdazdivejsia. Zaciatok monzunoveho obdobia znamena iba zvyseny vyskyt zrazok, presne ako u nas v lete. Podla priemerneho uhrnu zrazok je presne to u nas dazdovym obdobim a predsa sa hlavne vtedy vsetci valame na kupaliskach a chodime do hor. Aj preto padla volba zaverecneho ostrova na silne komercny Thajsky Koh Samui, lebo ma specificku klimu a obdobie dazdov nastupuje o par mesiacov neskor ako v inych oblastiach (napriklad najznamejsi ostrov Puket). A napokon obdobie dazdov ponuka mnoho inych vyhod ako je maly pocet turistov, nizsie ceny, prebudzajuca sa vegetacia do prirodzenej zelenej co umocni zazitok z dzunglou obrastenych chramov Angkoru, alebo zaujimave pohlady ako zavodnujuce sa ryzove polia a sadenie ryze. Na zaklade niekolko mesacneho studia kniznych a hlavne internetovych zdrojov sme prilet do Ho Ci Minovho mesta naplanovali na 30-teho juna. A tak sa aj stalo okolo pol osmej vecer.

Ho Ci Minovo mesto

Ho Ci Minovo mesto, alebo Sajgon je prve mesto ktoreho rusnymi ulicami prechadzame v taxiku a o ktorom mame zo zdrojov nejasnu predstavu. Nemaju nas cakat ziadne svetozname monumenty, parky, alebo chramy. Francuzsky kolonializmus tu samozrejme zanechal stopy ako napriklad Notre-Dame baziliku, alebo budovu opery, ale tieto europske kulturne prvky urcite nie su vseobecne znamym dovodom pre cestovanie na druhu stranu planety. Celym svetom asi najznamejsia historia je smutneho charakteru z obdobia sestdesiatych a sedemdesiatych rokov, kedy komunisticky severny Vietnam bojoval s juznym za silnej Americkej podpory. Veselsiu asociaciu s Vietnamom Slovakovi evokuju slovenski spoluobcania podnikajuci hlavne na trzniciach, predavajuci rozlicny pochybny tovar a pracujuci v lacnych azijskych fast food-och, kde Vam nalozia porciu, s ktorou mate co robit ak ste iba hladni. Uz prve pohlady z auta na ulice maju prve dotyky exotiky v zmysle autenticnosti. Nevidime ziadne luxusne hotely, restauracie s davmi turistov ani mrakodrapy so sidlami svetovych firiem. Vidime Sajgon.

Najskor nam na letisku pomohli predbezne vybavene viza na Vietnamskom zastupitelstve v Bratislave. Nevystali sme si tak dlhu frontu asi 50-tich ludi cakajucich na viza na mieste. Po rychlom odbaveni imigracnym pracovnikom a zbytocnom cakani na batozinu, ktora pride az na druhy den, sme nasli predplatenu taxi sluzbu. Vyhli sme sa tak nahodnemu vyberu taxika a nekrestanskemu navyseniu ceny.

Vecerny Sajgon je prijemne teply, ale uz s menej prijemnou vlhkou klimou, s velmi rusnou premavkou. Hlavnu zlozku motorizovaneho zhonu tvoria male skutre, ktore dominuju lokalnej premavke a tvoria akesy agresivne a obratne fluidum oboplavajuce auta a taxiky. Stvrt kde je nas predbezne rezervovany hotel na prve dve noci je este rusnejsia ale uz aj mierne turisticka. Zivot na ulici je plny malych restauracii, barov, obchodikov, stankov a poulicnych predavacov. Ale celkove dekorum bez typickych turistickych komercnych prvkov zostava. Markantny je komunisticky charakter Vietnamu v podobe cervenych vlajociek s hviezdou, alebo kosakom s kladivom. Ludia sedia na uliciach na malych plastovych farebnych stolickach okolo rovnako malych farebnych plastovych stolikov. Jedni husto na lavej strane otoceni smerom na tych druhych husto posadenych na pravej strane. Vsetci sa na seba pozeraju pri svojich chladenych napojoch a vyhlad im sporadicky brania iba prechadzajuce skutre, skupinky ludi, prevazne domacich a predavaci slnecnych okuliarov, naramkov a pochybne vyzerajucich susenych chobotnic. Na rohoch su sofistikovanejsie bary s uz vyssimi plastovymi farebnymi stolickami okolo drevennych stolov. Na stene uz su aj televizory s miestnymi televiznymi hudobnimi stanicami. Od niekadial ide ziva hudba a vsade sa da kupit vselico. Male stanky lemuju ulice so zavretymi obchodikmi, alebo vas do restauracii, ktore su jedna vedla druhej, lakaju zamestnanci na najlepsie menue s najlepsimi cenami. Tito nahanaci su snazivi ale nevliezavi a nenasilni (nie ako v Egypte) a hlavne slusni. Tu si davame nase prve "pho", t.j. vyvar s rezancami a zeleninou, do ktoreho si treba dat silne aromaticke listy. Chut je exoticka, zaujimava, ale nehladat exoticno a lokalne autenticke chute, radsej to s listami neznameho povodu netreba prehanat. Su naozaj silne aromaticke. Sedenie na ulici pred restauraciou je lakave. Mame asi dve minuty na popozeranie sa pred seba a na prvy dialog s poulicnym predavacom. Ti uz su huzevnatejsi, ale stale slusni. Okuliare ktore predavaju maju elasticke ramienka a to nam neustale ukazuju, ako totalny tromf ich sortimentu, aj ked sa uz tvarime, ze sa nepozerame. Ak za niekolko minut odidu, tak to otvori priestor pre ineho, ktory sa rozhodne, ze chceme zapalovac. Ked to opat vzda, za niekolko minut, pride dalsi obchodnik s tymi istymi okuliarmu s istotou, ze urcite sme este nevideli elasticke ramienka. Ked pochopi, ze asi videli, pride na rad iny obchodnik s uz videnymi zapalovacmi v nadeji, ze prave my sme este nemali moznosti vidiet tu raritu v podobe zapalky, ktora sa opakovane zapaluje aj po sfuknuti. Tu sme pochopili kde treba sediet a to bolo nase posledne sedenie vonku na ulici v restauracii Sajgonu. Bary su na tom lepsie. Tam je ludi a teda potencialnych zakaznikov viac. Tam sa obchodnici skor stratia.

Zaujimavejsie je ist pozriet na nedaleke namestie, alebo skor park Cong Vien 23 Thang 9, kde je stale vela ludi sediacich v skupinkach na murikoch a debatujucich foneticky jednym z najzaujimavejsich jazykov ake sme doteraz poculi. Na malej ploske skupinka miestnych hra futbal, aj ked nocne osvetlenie nie je to co by bolo na tuto hru potrebne. Po malom okruhu nas zastavuju studenti miestnej fakulty mediciny a ponukaju nam nimi robene male "jednohubky" za symbolicku cenu. Sme poteseni ich kamaratskym pristupom a zaujmom komunikovat v anglictine, ale napriek ockovaniam mame predsa len obavy z neznameho sposobu pripravy. Vsetky zdroje nam radili vyhybat sa tepelne nespracovanym jedlam. Po strucnom vysvetleni, ze sme este len dosli a ze potrebujeme prisposobit nase utroby na lokalnu mikrofloru, odchadzame a zaroven lutujeme, ze sme to predsa len neskusisli. Exoticno, alebo autenticno je lakave. Ale az tak, ze by sme skusili lokalne infekcne oddelenie?

Lakave je zajst aj dalej k menej frekventovanym uliciam. Tam sa bary a restauracie stracaju a aj ludi je menej, pripadne nikto. Zastupy poulicnych predavacov vystriedali sporadicke ponuky na masaz od ludi na skutroch. Ocividne tu sa odohrava ina cast nocneho zivota Sajgonu a ponuka masaze nie je zamerana na unaveny chrbat alebo krk po dlhom sedeni v kancelarii. Radsej sa vraciame spat, aj ked nic nenaznacovalo moznu agresiu. Nocny zivot trva pomerne dlho. Dokedy presne netestujeme. Posledne pivo vychutnavame z terasy zo stvrteho najvyssieho podlazia s asi vysokoposchodovou prirazkou, ale velmi humornym motivom na stene WC. Celkovy dojem je velmi dobry a je stale teplo a vlko.

Denne Ho Ci Minovo mesto je organizmus sam o sebe, v ktorom namiesto krvy koluje tekutina skutrov. Frekventovane ulice su este dynamickejsie a tie v noci prazdne teraz ziju rovnako ako tie najrusnejsie. Fluidum skutrov sa meni na vysokovyskoznu kvapalinu, ktora ma problem pretekat cez krizovatky bez semaforov. Ale preteka a organizmus tak stale zije. Vyjazd tohto dvojkolesoveho mraku zo svetelnej krizovatky na zelenu sa podoba na utok stredovekej kavalerie. Akurat ze jedno zoskupenie ide po jednej strane a druhe po druhej. Takze k suboju nedojde. Pri prechode cez mensie ulice darmo hladame semafor alebo nejaky trapny prechod pre chodcov. Treba pockat na lokalnu fluktuaciu hustoty dopravy, podla moznosti na moment ked nejde nieco vacsie, a pomaly vykrocit. Pomaly preto, aby nas videli. Skutre nas obchadzaju bez zbytocnych klasksonov a my sa pomalym krokom blizime na druhu stranu. Takze takto sa to robi. Prechadzat treba tak, aby sme boli videny. Je to predsa fluidum a to sa prekazke vzdy prisposobi.

Mnozstvo v noci zatvorenych obchodikov uz je otvorenych. Restauracie stale pracuju. Na kazdom kroku ludia sedia vonku, hlavne na spominanych malych plastovych farebnych stolickach. Hladame znamu najvacsiu trznicu v Sajgone, Ben Thanh. Vnikame do vnutra a motame sa uzkymi ulickami medzi stankami so vsetkym. Takze odtialto to je! Zaciname chapat povod v Bratislave znamej "Mileticky". V jednom mieste trznice nachadzame pho restauracie, alebo skor stanky so sedenim naokolo v podobe vseobecne oblubenych malych farebnych plastovych stoliciek. Motanie sa dalsimi ulicami ukaze, ze "Mileticka" je v podstate uplne vsade. Tovar rozneho charakteru so znackami ako Clatronic, Electroworld, Megatronic. Samozrejme posledne dve slova (prve je realne) som si vymyslel, ale znenim nie som daleko od toho co sa vsade predava. Vietnam proste miluje predavat vsade a vsetko a vseliakej kvality okrem tej svetovym konzumom propagovanej. Zabudol som doma clonu na objektiv. Za rohom hotela je niekolko obchodov s hladanou Japonskou znackou. 6 euro a mam to. Tvar, rozmery a oznacenie sedi. Doma ked porovnam s originalom iba sa usmejem. Krabicka vyzerala naozaj ako original. Pokracujeme mensimi a mensimi ulicami. Dostavame sa do uliciek bez obchodikov, ktore vyzeraju, ze tu ludia iba byvaju. Vsetci su vonku a stale uprednostnuju male nizke plastove stolicky. Pred hlavnou obytnou miestnostou, v ktorej su postele, televizor a nabytok, je plastove sedenie okolo stola kde sedi cela rodina a obeduje. Vyzera to tak, ze tu ludia ziju vonku a v skromnych chyziach travia malo casu. Pri tejto teplote nas to ani neprekvapuje. Pri motani sa okolo a foteni, nikdo nezazera, maximalne sa usmeju a v klude sa venuju svojmu pho. Atmosfera je naozaj prijemna a hlavne autenticka bez turistov.

Ale predsa len sa na nas zacinaju uskrnat okoloiduci po tom co si kupime slamenne klobuky. Az po chvili nas napada, ze zatial sme nevideli ziadneho muza s takym klobukom. Ze by ich nosili iba zeny a vyzerame ako keby Vietnamec na Slovensku isiel po ulici a na hlave by mal zensky cepiec? Ano, to zistujeme na recepcii modernej vyskovej budovy (Bitexco finantial tower), ktoru uz mozeme nazvat mrakodrap. Vo vnutri nas klimatizacia najskor velmi osviezi, ale pri vychode spat na sparnu horucu ulicu nas opat obleje pot. Pohlad na mesto a rieku Sajgon z najvyssieho poschodia bol posobivy. Je na case planovat cestu dalej.

Nedaleko nasho hotela je niekolko turistickych agentur, kde sa da objednat vselico od cestovnych listkov az po exkurzie. Zajednavame autobus do mesta Can Tho, ktore lezi na delte rieky Mekong juzne od Ho Ci Minovho mesta. Cena 12 dolarov na osobu zahrna odvoz taxikom z pred agentury na prestupnu stanicu, dalej malym autobusom na riadnu autobusovu stanicu a klimatizovanym modernym autobusom az do Can Tho. Tato posledna cesta trva styri hodiny aj s prestavkou. System autobusovych stanic je velmi originalny. Tie velke medzimestske su na periferii mesta. Takze preto tolko presunov. Nadpisy a jazyk su iba lokalne, ale mame cloveka, ktory sprevadza nas taxik na svojom skutri. Vietnam je doposial celkovo velmi lacny, ale 12 dolarov za cely presun je naozaj usmevna cena. Prestup na hlavny autobus je bezproblemovy a na treti den od priletu opustame Ho Ci Minovo mesto a smerujeme na juh smerom ku kludnejsiemu Can Tho. Po ceste sa nam konecne a prvy krat pripomenie obdobie v ktorom tak ideme. Prietrz mracien je impozantna, ale z vnutra utobusu sa na nu iba pozerame nedobrovolne pocuvajuc hlasny rev nejakeho cinsko-vietnamskeho koncertu beziaceho v televizii.

Can Tho

Vystupenie v Can Tho je uz chaotickejsie. Ziadny anglicky napis, ziadny anglicky hovoriaci clovek. Skusam komunikovat pri okienku, ale vraciam sa s cudnym vyrazom na tvari. Ale ten pomohol. Lebo pri druhom pokuse pri vedlajsom okienku a druhom cudnom vyraze pri vychode zo stanice, nas oslovuje starsia zena, ci potrebujeme pomoct. Moj vyraz musel byt naozaj citatelny. Ta uz nieco vie v anglictine a okrem vysvetlenia ako do mesta, nam ponuka vylet po rieke Mekong na druhy den. Kedze to bol nas ciel a ponukana cena uplne suhlasi s internetovym sprievodcom, zajednavame zatial iba ustnou dohodou. Dalej zistujeme, ze podobny prevoz ako na hlavnu stanicu v Ho Ci Minovom meste, je v cene listka aj tu. Maly mikrobus nas zadarmo vezie rovno pred hotel, ktory sme rezervovali predchadzajuci den prostrednictvom internetu. Celu cestu nas sledoval skuter pani zo stanice a hned po vystupeni dohadujeme presny cas vyletu a platime zalohu. Hotel je uplne postacujuci aj ked cena za noc je iba cca 5 euro na osobu, personal vie anglicky a vsetci su velmi prijemni. Prechadzanie vecernym Can Tho prinasa slubovanu a ocakavanu ulavu po chaotickom Sajgone. Mesto je naozaj neporovnatelne kludnejsie a stretnut "zapadniara" je rarita. Pri pisani tohto textu si ani nespominam kedy sa tak stalo. Bud je to malo frekventovane miesto pre turizmus, alebo to ma na svedomi obdobie dazdov. Ale presne toto sme hladali. Vecerne mesto je plne Vietnamcov, ktori sa na nas maximalne usmeju. Prechadzanie sa ulicami vnimame velmi bezpecne a sedenie v restauracii je bezproblemove aj vonku. Pre mizive mnozstvo turistov sa potulne predavanie asi neoplati. Nikto neponuka ani zapalovace, ani uzasne slnecne okuliare s elastickymi ramienkami. Nachadzame lokalnu "Mileticku", ktora zjavne patri ku koloritu kazdeho Vientamskeho mesta.

Can Tho je typicke dvomi prvkami; plavajucimi trhmi na rieke Mekong, resp. najvacsim plavajucim trhom na delte Mekongu a vsemoznym predavanym ovocim. Nakupujeme niekolko druhov lici a vselico ine. Sedenie na brehu rieky, uzasne chute ovocia a palmy na druhej strane splnaju spominane a hladane exoticno. Obdobie dazdov sa pripomenie, co padne vhod a vyzenie nas hladat lokalnu kuchynu na veceru.

Exkurzia na druhy den zacina pomerne skoro o siestej. Caka nas starsia pani (nie ta ktora s nami komunikovala na stanici) s malou dcerou, nastupujeme na maly cln s motorom a vydavame sa smerom na sever proti prudu na 8 hodinovy, este netusene uzasny vylet.

V blizkosti Can Tho su brehy lemovane drevennymi chatrcami alebo budami z plechov, ktore stoja vo vode na drevennych koloch. Miestami su odparkovane velmi specificke lode, ktorych funkciu chapeme po chvili. Ludia na nich asi trvalo ziju a zarabaju si prevozom tovaru po rieke. Ked nas zbadaju, s usmevom nam kyvaju. Priatelska atmosfera zjavne pokracuje. Po case sa obydlia vytracaju a breh je silne zarasteny s dominantnymi kokosovymi palmamy, ktore trcia vysoko nad vegetaciu. Striedavo sa objavuju pribytky na drevenych koloch s pribytkami za vegetaciou s odparkovanymi clnmi na rieke. Doprava je pomerne pokojna. Striedaju sa spominane obyvane vacsie nakladne clny, s malymi clnkami s ovocim a zeleninou. Po chvilu zistime, ze z celeho Can Tho idu 3 dalsie clny s turistami podobne nasmu. Po asi dvoch hodinach prichadzame do hladaneho plavajuceho trhu, co je nas hlavny ciel cesty v tychto koncinach. Mnozstvo vacsich obyvanych clnov kotvi jeden vedla druheho a posadka neustale preklada vsemozne ovocie alebo zeleninu. Medzi nimi sa motaju male clnky nakupujucich pripadne predavajucich. Nasa pani kupuje dva ananasy, ktore nam neskor ocisti do tvaru spiraly s kuskom stopky ako ruckou. Je to ten najuzasnejsi a najsladsi ananas aky sme kedy mali. Fotoaparat cvaka ako o dusu. Nevieme si predstavit hodnotnejsiu cestovatelsku prilezitost. Nikde na obzore ziaden turista. Tych par clnov sa strati v spleti lodi plavajuceho trhu. Vnimame iba realitu kazdodenneho zivota na rieke Mekong.

Dalsi plavajuci trh je vyrazne mensi. Tvoria ho iba male clny kopcom nalozenych kokosovych orechov, ananasov, melonov a vselicoho ineho. Ludia si podavaju tovar a peniaze zan. Zopar clnov s turistami uz je ocividny. Dufame ze miesto neziska taku publicitu, ze za par rokov budu clny s turistami dominantne (ako Thajsky Damnoen Saduak) a autenticno vymizne. Tu nastava dilema, ci pisat podobne clanky, ktore propaguju tuto destinaciu. Ale dufajme, ze nepritomnost alebo nedostatok konfortnych hotelov a sluzieb v Can Tho vacsinu ludi z konzumneho rozmaznanejsieho sveta odradi. Aj cln, na ktorom sme a mame byt 8 hodin, je jednoduchy drevenny s jednym motorom a zaloznymi veslami. Volne sa pohupujeme na vode asi hodinu a sledujeme pokojne okolie, ako zije lokalny trh. Po chvili nam nasa pani pripravi melon. Ten uz nas velmi neprekvapi, kedze je to aj nase Slovenske ovocie a za to sa hanbit zjavne nemusime.

Dalsi ciel su kanale ktore krizuju okolie rieky Mekong. Je to system malych riecnych cesticiek, ktore maju charakter ciest a ulic. Na krajoch su odparkovane clny a na brehoch bud obydlia alebo vegetacia. Doprava je tu velmi kludna a ked sa nam zamota do rotora nejaka rastlina, tak pri niekolko minutovom tichu kym to nasa pani vycisti, je cas nie len sledovat ale aj pocut pokojny zivot naokolo. Takto asi vyzera Vietnamsky vidiek, kde vseobecne oblubeny skuter, je skor rarita. Ved na co ked cesty nie su z asfaltu, ale z hnedo zafarbenej vody?

Po dostatocne dlhom motani sa viac alebo menej zarastenymi kanalmi, kde nahodne bananovniky casom chapeme ako burinu, nas vysadi nasa pani na brehu s tym, ze teraz pojdeme pesi a vyzdvihne nas kus dalej. Zjavne je to standardna cesta pre vsetky clny s turistami, pretoze tu stretavame zopar zapadniarov. Naozaj zopar. Stale sa vacsinou motame sami a interagujeme iba s domacimi. Interakcia je stale na baze usmevov a vzajomnej zvedavosti. Vystupenim na breh mame moznost detailenjsie sledovat divu vegetaciu, obrabane ryzove polia alebo udrziavane bananove sady. Murovane obydlia sa striedaju s drevenno-slamennymi. Vsade vladne pokoj a atmosfera zacina mat nadych mistickosti. Niekde v pozadi sa mihne clovek, ktory sa strati vo vegetacii, alebo do pol pasa sa brodi v kanale a zajde "niekam". Pomaly kracame dalej a skoro az zasneme nad uz spominanym exoticnom. Je horko, vlhko a obdobie dazdov sa skryva za peknym slnecnym pocasim so zopar mrakmi na oblohe. Niektore vestia burku bezpecne daleko. Za bananovnikom, je mala ananasova palma a za nou nevedno co. Je to okruhle a zelene s malymi hrbolmi. Sem tam kanalom, pozdlz ktore kracame, preplava cln, sem tam z vedlajsieho obydlia vybehnu zvedave deti. Zasmeju sa nam, my urobime fotku a zakyvame si. My vidime autenticno, oni smiesnych a zbytocne do topanok obutych ludi s cudnymi ocami. Az prideme k vacsej chatrci, ktora je cielom tejto prechadzky mimo cln. Je to restauracia v jednoduchej budove, kde nas nasa pani sprevadza zahradou plnou ananasov a vselicoho ineho. Tu sa stretavaju vsetci turisti, ktorych naozaj nie je vela. Objednavka svetovo znameho tmaveho napoja v cervenej nadobe s vysokym obsahom cukru a kyseliny fosforecnej pri jednom stole mierne nastrbi atmosferu a pripomina, ze za cistotou zivota, ktory sme videli, ciha dravy konzum a globalizacia. Po naozaj chutnom obede, na ktory sme pozvali aj nasu posadku, sa dalsimi kanalmi vraciame spat. Vopred dohodnuta cena pre oboch je 25 dolarov. Po vystupeni konstatujeme, ze byt toto koniec nasej cesty, tak sme uplne spokojni a plni zazitkov pre ktore sme sem isli. A to je iba stvrty den.

Na piaty den od prichodu odchadzame smerom na Rah Gia autobusom, ktory nam zarezervovali na hoteli. Opat nas vyzdvihne maly mikrobus pred hotelom a velkym klimatizovanym autobusom zo stanice na periferii ideme dalej na zapad.

Cesta z Can Tho na Kambodzske hranice

Cestovny listok mame iba do mesta Rah Gia na polceste ku hraniciam. Dalsi postup bude treba improvizovat. Najskor prechadzame miestnou raritou a sice 30 kilometrovou rovnou "ulicou" bez naznaku zakruty, ktora je lemovana obytnymi domami, nespoctom malych obchodikov a stankov. Nebyt typickej premavky kde schopnost manevrovat je viec nez potrebna, tak vsadepritomne skutre by ani riadidla nepotrebovali. Priemerna rychlost kvoli doprave nie je vysoka, tak 30 kilometrova alej vsemozneho je ku koncu pomerne otravna.

Po vystupeni sa prvy krat ocitame v situacii "co teraz?". Treba pokracovat do Ha Tien, ktore je par kilometrov od hranic s Kambodzou. Komunikacia s lokalnymi pracovnikmi pri okienku je asi uspesna. Po spytani sa na autobus do Ha Tien, dostavame odpoved, ktora vyzera, ze je presne tym co chceme. Ale nie v jazyku ktoremu by sme rozumeli. Skusame este raz, ale zopakuje sa to iste. Nigde ziaden turista. Zaciname sa pytat miestnych, az natrafime na anglicky hovoriaceho majitela skutra. Ten nam vysvetluje, ze autobusova stanica, ktoru vyuziva spolocnost prepravujuca do Ha Tien je na druhej strane mesta. Zjedname dopravu skutrom zo sialenej ceny na rozumnu, nakladame kazdy svoj vak pred sofera, nasadzame helmy (mne ledva sedi, kedze je o niekolko cisel mensia), na chrbte upevnujeme slamenne klobuky, sadame za sofera a s usmevom sa stavame ucastnikmi motorizovaneho fluida, ktore sme doteraz sledovali iba zvonka. Je to uplne skvely pocit a absolvujeme strucnu exkurziu centrom, cestou niekam na periferiu na druhej strane mesta. Tam zosadame a pri velkom zhone, kedze sa blizi odchod autobusu, nas nasi soferi naviguju a ochotne nam pomahaju zorientovat sa. Platime skuter, lacny autobus a vstupujeme do vnutra. Pri usadani si spominame na male plastove stolicky vsadepritomne v Ho Ci Minovom meste. Nie kvoli ich farebnosti, alebo plastovemu materialu, ale kvoli ich malosti. Toto uz nie je moderny klimatizovany autobus. Je to nieco lokalne, dimenzovane na malych vietnamcov. Napokon zistujeme, ze poloha s rozkrocenymi nohami, alebo oboma nohami na lavo je najlepsia, kvoli vyhladu von otvorenym oknom a foteniu.

Po chvili sa autobus zaplna a odchadzame. Plastove okna sa trasu, ze klepu jedno o druhe az je zvuk neznesitelny aj pre domaceho. So zavesom vtlacenym medzi okna zastavuje vibrovanie. Ramus vystrieda televizor s telenovelou. Ludia po nas zvedavo zazeraju. Dievcatku za nami podavame cokoladu. To si ju ostychavo vazme az ked ju otec osmeli, ze moze. Klimatizaciu nahradza otvorene okno a my vyuzivame pekne a teple pocasie na fotenie. Ludia sa do objektivov usmievaju a sporadicky nam mavaju. Iba male dievca na bicykli nedovercivo zazera pocas kratkej zastavky autobusu. Po asi dvoch hodinach striedajucej sa obyvanej a divokej scenerie s palmami, ryzovymi poliami a vodnymi byvolmi, sa objavuje nepokojne a kalne pobrezie Thajskeho zalivu.

Autobusova zastavka je niekde za mestom, kde okrem par budov a skupinky cakajucich skutristov nie je asi nic ine. Iba teplo a cesta von z mesta. Ked vystupujeme, skupinka nas zazrie a nastava chaos. Vsetci sa hrnu k vychodu ukazujuc na nas prstom. Situacia vyzera divoko a na chvilu sa nas zmocnia obavy. Ale po vystupeni je vsetko opat standardne vietnamske. Kam idete? Mozeme Vas odviest? Cena 15 dolarov na hlavu do najblizsieho Kambodzskeho mesta Kampot opat suhlasi so zjavne dobre a casto aktualizovanym internetovych zdrojom. Poprosime o chvilku strpenia a davame si v najblizsej "restauracii" posledne, ale asi doposial najlepsie, Vietnamske pho. Chladene pivo musi byt a preventivna dezinfekcia v podobe Slovenskej domacej jablckovice tiez. Skutristi na nas pokojne cakaju. Opat vsetko nakladame ako v Rah Gia a rozbiehame sa ku Kambodzskym hraniciam. Ideme kusok spat cez mesto a neskor miname uzasnu sceneriu paliem a zavodnenych ryzovych poli kde sem tam vodny byvol kludne stoji a cosi prezuva. Sceneria je identicka so sceneriami vo filmoch z Vietnamsko-Americkej vojny. Chybaju len vrtulniky a napalm. V skutocnosti sme radi, ze chybaju. Takto, cca 40 rokov neskor, je to urcite neporovnatelne lepsie. Udrziavajuc slamenne klobuky vo vire vetra miestami az zasneme nad okolitou krajinou, ktora vesti radikalnu zmenu s bliziacou sa Kambodzou a uvedumujeme si, ze uz piaty den vstupujeme hlbsie a hlbsie do hladanej nekomercnej exotiky.



Kambodza

Prechod cez Vietnamsko-Kambodzske hranice piaty den od priletu do Vietnamu je bezproblemovy vdaka popredu vybavenym vizam na Kambodzskom konzulate v Berline (vsetko vybavene postou). Po peciatke v pase nasleduje lekarske poucenie a "prehliadka" kde nam meraju teplotu pre uistenie, ze nenesieme z Vietnamu nejake neziaduce "mikro-prekvapenie". Poucenie a letak s priznakmi roznych exotickych "fajnovosti" naznacuje, ze vstupujeme do skutocnej exotiky so vsetkym co k tomu patri. Pan v uniforme si vypyta od kazdeho dolar ako poplatok. Samozrejme bez potvrdenia, takze je nam jasne, ze ziaden oficialny poplatok neexistuje. Po par minutach imigracneho procesu prechadzame hranice na uzemie Kambodzskeho kralovstva. Nasa doprava z Vietnamu na nas caka. Ich prechod hranicou bol velmi jednoduchy a stacil im iba obciansky preukaz. Opat nasadame na skutre a rozbiehame sa do krajiny, ktora je znama nedavnou krutou historiou cervenych kmerov. Vietnam nechavame za sebou a vstupujeme do znatelne rozdielnej kultury, krajiny a urbanizacie. Tu vnimame Vietnam ako znacne rozvynutejsiu krajinu. Markantna je zmena rasy a hlavne jazyka. Pocit exoticna a autenticna sa mixuje s respektom voci neznamemu a trosku aj s obavami. Kambodza uz pri planovani cesty znela "pochybne". Uvidime aka je realita.

Cesta z hranic do vnutra Kmerskej krajiny

Prvu pohranicnu dedinu, neporovnatelne nizsej urovne ako ta na Vietnamskej strane, nechavame za chrbatom a ponarame sa po jednoduchej asfaltke do rovnej krajiny bez najmensieho kopca, o ktory by sa dali oci opriet. Vsetko naokolo su len ryzove polia s uz znamimi byvolmi, ktori su stastni, ze mozu byt po brucho vo vode a nieco zut. Sem tam palma, alebo skupinka paliem narusi homogenny horizont. Na oblohe su uplne bezne oblaky, napriek nejakemu obdobiu dazdov. Kludne pozeranie sa na Azijsku krajinu vystrieda pocit uzasu nad neporovnatelne zaostalejsim Kambodzsky vidiekom oproti predchadzajucej krajine z ktorej prichadzame. Miname dedinu za dedinou, kde po turistovi ani chyru ani slichu. Iba domaci, ich jednoduche skor slamenne obydlia a sem tam murovane skoly s deckami v uniformach.

Ideme asi hodinu, ked sa zrazu zaostalejsia uroven krajiny pripomenie este viac. Konci asfaltka. Pokracuje iba cervena hlinena cesta. Kazdy skuter za sebou nechava oblak rozvireneho prachu. Bola chyba dat si biele tricko. Blizime sa k nejakemu stavenisku, z ktoreho vychadzaju do protismeru nakladiaky. Tie viria prach, ze musime zastavovat a cakat na viditelnost. Tu si spominam na povodnu ideu cesty, a sice hladanie dobrodruzstva a je mi jasne, ze toto je ten moment. Piaty den po prichode sme niekde na juhovychode Kambodze niekolko desiatok kilometrov od Vietnamskej hranice, niekde na vidieku a smerujeme do prveho mesta Kampot. Den zacal velkym modernym klimatizovanym autobusom, pokracoval malym lokalnym hrkotajucim minibusom s minisedadlami, tie vystriedalo zadne sedadlo skutra zo zaciatku s asfaltkou pod kolesami, ktoru neskor vystriedala prasna cesta, ktora farbi vsetko na cerveno a cez docasne kudoly prachu je sotva vidiet meter pred nas. Su to idealne momenty na zastavenie a urobenie fotodokumentacie. Krajina je uzasna, sporadicky zivot ludi v nej je ako z dokumentarneho filmu.

Kampot

Pri prichode do Kampotu sa ma "moj" skutrista pyta ci mame hotel. Nemame, tak nas vedu do nejakeho, ktory oni poznaju. Vyplacame dohodnutu sumu so zopar Vietnamskymi "dongami" navyse co nam zostali a objednavame izbu za 5 dolarov na noc. Izba je jednoducha, ale plne postacujuca. Mame aj vlastnu kupelnu. Tu si chystame radsej vlastne prinesene moskitiery, kedze antimalarika po dlhom zvazovani so sebou nemame. Presne z rovnakeho dovodu volim dlhe nohavice a tricko s dlhym rukavom na ochranu proti bzuciacemu, na prvy pohlad neskodnemu hmyzu, aj ked je dost teplo. Vyzeram urcite cudne, ale podla materialov nastudovanych pred prichodom, tu uz sme v cervenej oblasti na mape, kde je hlaseny vyskyt malarie. Zatial co vo Vietname neboli antimalarika nutnostou, tu su silne odporucane. Vsadzame teda na dlhe rukavy a nohavice s repelentom.

Podvecerne pomerne osarpane ulice su pokojne, fotime co mozno najdiskretnejsie. Nas hotel je v blizkosti dalsich dvoch hotelov, takze turista nie je az takou raritou. Nachadzame pomerne dostojnu restauraciu na prve kmerske jedlo, kde skusame ich hovadziu a vynikajucu specialitu "lok lak". Nasledne sa posadime na breh rieky, kde sa na nas miestna rodinka aj usmeje. To nam doda trocha dobreho pocitu, ktory sa nacas vytratil, po tom co sme opustili casto sa usmievajuci Vietnam. Kmeri zjavne nie su az taki priatelski a uvolneni voci turistom ako predchadzajuca krajina.

Po navrate na hotel je cas na lokalne pivo "Angkor" pri sedeni za barom so zhovorcivym mladym Kambodzskym "barmanom". Jedna z nasich prvych otazok smeruje k malarii. Odpoved je velmi uvolnena, ako keby ziadna malaria neexistovala. Udajne sa niet coho bat. Ta pliaga vycina v relativne vzdialenych horach. Som rad, lebo vyhrnute rukavy a vykasane nohavice su prijemnejsie v tomto teple.

Pri dialogu dostavame neskor strucny pohlad mladeho Kmera na krajinu ktora sa pomaly dostava z relativne nedavnej (kvazi)komunistickej tragedie. Obavy z nejakej fiktivnej alebo potencialnej (nevieme posudit) obcianskej vojny su znatelne. Mozno uz ziaden konflikt nehrozi, ale mlady clovek je silne ovplyvneny cervenou hrozou napriek tomu, ze bola pravdepodobne ukoncena este pred jeho narodenim a prave prebiehajuce volby v krajine vzbudzuju neistotu z dalsieho nastavajuceho obdobia. Mladik velmi emocionalne popisuje politicky suboj dvoch hlavnych kandidatov na vysoky politicky post a moznu buducnost jeho vlasti. Z jeho slov je jasne, ze armada a policajne zlozky su v tejto krajine privilegovanou, uznavanou a obavanou spolocenskou vrstvou. Byt dostojnikom v armade znamena velmi vysoky spolocensky status, po ktorom udajne tuzi velmi vela mladych ludi. Je to zjavne ekvivalent slovenskeho fetisu v podobe "manazera" alebo "velkopodnikatela". Mnoho mladych ludi ide do ozbrojenych zloziek prave kvoli spolocenskemu postaveniu.

Sokantny je mladikov zaujem o nase mobilne telefony. Na prekvapenie ma docela prehlad o tejto technologii a pysi sa svojim vlastnym telefonom nemenovanej ale aj v nasich koncinach drahej znacky. Tu zistujeme, ze mat mobilny telefon v Kambodzi je silnym prvkom vlastnej identity. Velmi mi to pripomina Slovensku malomestiacku kulturu, kde sa ludia medzi sebou identifikuju na zaklade toho, kto ma ake auto. Mlady Kmer nam vysvetluje, ze su ludia ktori radsej budu menej jest len aby si mohli casom kupit mobilny telefon s vyobrazenim ovocia na zaciatku jeho konzumacie. Pisem o krajine kde ludia zarobia mozno par stovak dolarov mesacne, ale kupia si telefon ktory je mozno trojnasobkom tejto sumy. Udajne to je prvok, ktory Vam prinesie obdiv, alebo pozornost aspon medzi mladymi. A urcite je este lakavejsia kombinaciu tejto krabicky a armadnej hodnosti. Je zaujimave ake zvlastne paralely su medzi nasimi "rozvyjajucimi" sa krajinami.

Presun do Sihanoukville

Na dalsi den je pekne slnecno a cez recepciu hotela mame objednany prevoz do Sihanoukville na pobrezie Thajskeho zalivu. Odchadzame na miesto stretnutia kde caka skupinka podobnych cestovatelov s ruksakmi pripravenymi na zemi. Pohlad na osarpane ulice je este vypovednejsi vdaka slnecnemu svetlu. Ulice su pomerne kludne a okoliti ludia nas ignoruju. Opat ziadne Vietnamske usmevy. Kampot je turistickym "prestupiskom" na ceste z alebo do Vietnamu, takze ludia su uz zvyknuti a zjavne nie sme pre nich zaujimavi.

Po chvili pride maly mikrobus do ktoreho zaciname nastupovat. Iba turisti. Za povsimnutie stoji optimalizacny proces vyplnovania priestoru vo vozidle. T.j. do maxima napratat pasazierov a az potom sa zamysliet kam s batozinou. Ale ked je nieco do maxima napratane, tak je este miesto pre nieco ine? V Kambodzi zjavne je. Ved zadne dvere sa nemusia zavriet a batozina nemusi byt vo vnutri. Staci ked budu ruksaky trcat von a budu zviazane spagatom. Bavime sa, ale Francuz vedla nas nie. Dovolava sa bezpecnosti. Tym sa bavime este viac. Francuz je nastvany a mizne vo vnutri mikrobusu. My sa bavime uz uplne, lebo sme sa nevosli a mikrobus odchadza bez nas.

Pohoda a dobrodruzstvo su hlavnou ideou tohto vyletu, takze mame stale dobru naladu aj pri cakani na dalsi mikrobus. Tu pride velmi mile prekvapenie. Odisiel mikrobus s turistami a prichadza dalsi s miestnymi. Nastupujeme a vymiename si prve zvedave pohlady. Prekvapena je jedna aj druha strana pasazierov. Ja som prekvapeny najviac kvoli sliepkam pod nohami. Opat sa bavime na necakanej situacii. Pomaly sa davame na cestu a miznuce mesto vystrieda opat sceneria paliem, ryzovych poli s byvolmi a sporadickych slamenno-drevenno-murovanych obydli.

Pocas kratkej prestavky na obed mame prilezitost na chvilu sa vzdialit od hlavnej cesty a nazriet za nizke stromy pri ceste. Nachadzam spokojneho byvola skoro po krk leziaceho v bahne ryzoveho pola a opat cosi prezuvajuceho. Nevadim mu a pokracuje v hedonistickej cinnosti. Kus dalej je male policko, ktore obraba starsi muz s nastrojom tahanym dvoma byvolmi. Citim sa ako keby som nazrel o nejake to storocie dozadu. Su to idealne momenty pre autenticku fotodokumentaciu, ktora spravi moj este netuseny web snad zaujimavejsim. Vraciam sa spat a o chvilu pokracujeme v ceste k pobreziu Thajskeho zalivu kde chceme hladat dopredu odporuceny ostrov na par dni relaxu. Ludia postupne vystupuju. Beru si aj sliepky spod mojich noh. Asi po dvojhodinovej ceste vysrieda osarpany Kampot o trochu menej osarpany a na prvy pohlad vyrazne turisticky Sihanoukville.

Sihanoukville

Vsade naokolo su turisticke kancelarie ponukajuce dopravu kam vas len napadne a ubytovanie vselikde mozne vratane nami hladaneho ostrova Koh Rong. Tieto agentury striedaju restauracie urcite nie autentickeho Kambodzskeho vzhladu. Citim sa ako...nie v Kambodzi. Sedenie je vonku pod slnecnikmi, pocasie slnecne a prijemne teple. Dusno a vysoka vlhkost Vietnamu je uz minulostou.

Najskor sme ale navstivili najblizsiu agenturu a objednali hned na poobedie transfer lodou na nas ostrov. Chceli sme rezervovat aj ubytovanie, ale udajne nie je treba. Nie je sezona kvoli obdobiu dazdov a bude teda vela volneho. Vsetko ide ako po masle a turizmus je tu ocividne udomacneny.

Po obede zistujeme, ze nase sedenie vonku pocas obeda je iba castou vacsieho hotelovo-baroveho komplexu ktory pokracuje vo vnutry arealu spolu s bazenom. Drviva vacsina ludi su turisti. Aj obsluha za barom. Velmi zriedka sa mihne nejaky zamestnany Kmer. Zjavne je Sihanoukville velmi oblubene a vyhladavane miesto ludmi z celeho sveta. Jedna vec sa mi velmi paci. Vekovy priemer je pomerne nizky a hned mam pocit, ze sme natrafili na miesto ciastocne podobne Dahabu v Egytpte (mozno uz nie dnes, ale 10-15 rokov dozadu urcite). Kopa mladych ludi v uvolnenej atmosfere, dredy na hlave nie su raritou, a kazdy popija "nieco". Nie je to sice autenticka Kambodza, ale do Sihanoukville sme isli cielene, za relaxom pri mori a podla moznosti presne takehoto hipisacko-nezavyslackeho charakteru. Cize miesto vyhladavane ludmi nie s kuframi na koleckach, ale s ruksakmi na chrbate a vselicim na hlave.

Poobedny transfer zacina nastupenim na autobus, ktory zastavuje pred nasou agenturou kde sme rezervovali dopravu. Kapacita autobusu je vyuzita do uplneho maxima. Klimatizacia spociva v zopar otvorenych okienkach. Pri tranfere nevidim nic z vonkajsej scenerie kvoli uplne vyuzitej kapacite autobusu, ale hlavne ze ideme. Ludia a ruksaky. Sardinky.

Lod je jednoducha a napratana. Transfer trva asi dve hodiny. Ide s nami zopar miestnych obyvatelov. Jedna z nich je matka s dietatom, ktore sa ulozi a spi. Pre neho je cesta asi rutinnou zalezitostou a nezasluhuje si pozornost. Pohladu dominuje pobrezie lemovane jednoduchymi az chudobnymi domami na drevennych koloch nad vodou, alebo na brehu vytiahnutymi lodami, ktore zjavne funguju uz iba ako pribytky. Ktovie ci su schopne este plavby. Podla jazyka v najblizsom okoli spoznavam Izralecov, Rusov a Francuzov. Jedna ruska skupinka trci z celej tejto "ruksakovej" spolocnosti. Je to rodina s malymi detmi, kde otec ma velmi rad pivo a je velmi ucenlivy pri sledovani dobytka. Prezuvat (zuvacku) sa naucil dokonale a zalezi mu aby si to vsimlo co najviac ludi. Ma fajnu rozopnutu havajsku koselu. Nehodia sa sem....rodina s detmi a prezuvavcom, medzi dredovymi a vselicim ovesanymi "backpekermi".

Ostrov Koh Rong

Siesty den cesty vystupujeme na jednoduchom drevennom mole ktoreho sucastou je aj potapacske centrum. Instruktori postavaju, alebo posedavaju. Niektori laxne sleduju prichadzajucich. Urcite nie sme zaujimavi, kedze takato lod priplava a odplava dva krat denne za cenu 10 dolarov za spiatocny listok. Ale pre mna instruktori niecim zaujimavi su. Fajcia. Preco vsetci potapacsky instruktori fajcia?

Breh na lavo je zjavne obyvany hlavne domacimi obyvatelmi ponukajucimi ovocie a kadeco mozne vratane prania za jeden dolar. Vsade visi vselico a tato cast je taka "Kambodzska". Vsetci prichodzi idu skor do prava co je ocividne strana kde najdeme ubytovanie, jedlo a plaz. Vsetky budovy su drevenne alebo slamenne. Ziadna "seriozna" budova, ziadna "seriozna" cesta alebo chodnik. Iba biely piesok a zopar odstavenych lodi bud na plazi alebo kusok od brehu, vela otvorenych teras a sedeni na urovni plaze alebo na poschodi so slamennym pristreskom, hudba v pozadi a kopa mladych ludi s dredami na hlave a roznymi symbolmi na rukach, alebo krkoch. Toto je To miesto. Dokonca este silnejsie ako spominany Dahab. Presne na toto prostredie sa hodi v mediach spominana definicia Dahabu...hipisacke miesto. Tu sa naozaj ruska skupinka s malymi detmi nehodi. Pomylili sa, alebo sa zacina aj toto miesto "kazit"? Nemam nic proti rodinam s detmi, ale zvyseny vyskyt takychto navstevnikov, vytvori aj zvysenu poziadavku po sluzbach, na ktore drevo a slama s bielym pieskom nebudu stacit. Takto mozno zacina potreba zlepsit infrastrukturu a vybudovat lepsie ubytovanie. To chce investicie, na ktore treba vybrat viacej penazi a teda zdvihnut ceny. Mozno toto miesto caka rovnaky osud ako spominany Egyptsky Dahab. Dnes tato potapacska dedina na brehu Sinajskeho poloostrova (navstivil som treti krat pred par rokmi asi po desiatich rokoch) uz nema nic spolocneho s povodnym obrazom. Vela betonu, dlazdenych ulic, mnozstva upravenych obchodov a vycackanych restauracii uplne zastrelo spomienky na mladych cestovatelov sediacich v lacnych...bojim sa napisat restauraciach...na kraji prasnej cesty.

Postupujeme dalej a ideme...neviem kam. Proste ideme az najdeme nieco, kde si povieme "tu". Je to Monkey Island Resort. "Recepcia" v podobe drevennej konstrukcie alebo terasy pokrytej slamou, ktora sluzi aj ako restauracia ma asi 15 metrov, oproti vchodu bielu plaz a za sebou dzunglu. Vlastne uplne vsetko tu ma pred sebou bielu plaz a za chrbatom dzunglu. Objednavame bungalov za 20 dolarov na noc a skladame sa. Je to dokonale. Viac nez dokonale :) Toto nebolo ani v Dahabe!

Bungalov je slamenna chatrc kde by jedno neuvazene zapalenie ohna zrusilo celu ubytovaciu kapacitu ostrova. Okna...teda ten otvor ktory imituje okna sa da zakryt slamennymi "okenicami" a "nabytok"...par policiek, je z dreva a bambusu. Podlaha je opat drevenna a dve postele su kryte moskitierou. Kazdy bungalov ma svoju malu terasu na ktoru sa vystupi po malych schodikoch a na terase dve hupacie syta a dve slamenno bambusove sedenia. Netrva dlho a spominame si na film "The Beach". Tropicka vegetacia okolo umocnuje exoticku atmosferu a sumenie pomerne kludneho mora dotvara dokonalu atmosferu skoro prazdnej bielej piesocnej plaze. Vedla naseho rezortu je este jeden, ktory ma bungalovy aj vyssie v kopcoch priamo v dzungli. Je to uplne zastrcene miesto o ktorom svet nevie (ja som sa o nom dozvedel od podobnych cestovatelov pri osobnom rozhovore) s minimalnou "skutocnou" turistickou infrastrukturou. Nikde nie je ani znamka nejakej pristupovej cesty alebo chodnika z inych casti ostrova. Da sa prechazdat iba pozdlz pobrezia.

Po prechadzani sa po pobrezi sa dostavame mimo nasu plaz a nachadzame predsa maly chodnik. Prechadzame dzunglou do dalsieho vzdialenejsieho rezortu vystizne nazvaneho "Tree House Resort", kde su bungalovy uplne skryte v dzungli, alebo su hned pri mori v podobe asi 10 metrovych "vezi" na koloch. Ak nas rezort nevyzera divoko, tak tento rezort uz musi. Jeho opustenost a priame zakomponovanie do dzungle z neho robi idealne miesto pre asocialnejsie povahy. My sme ale zvolili ubytovanie blizsie k tomu minimu "budov" co na tomto pobrezi ostrova je.

More je az gicovo teple ale kalne, plaz skoro prazdna, pocasie premenlive, ale dost slnecne na to co si europan predstavuje pod pojmom obdobie dazdov. Spolocensky zivot nasho rezortu sa odohrava v hlavnej "budove", za ktorou su socialne zariadnia a sprchy asi ako jedine postavene na betonovom zaklade. Cele z dreva a slamy samozrejme. V makkom pieskovom podlozi sa zaklady nerovnomerne zaryli do piesku a cela "budova" sa naklonila na stranu. Je to humorne pri pouzivani toalety, kde treba byt nakloneny na stranu pre vyvazenie. Priliz rychle vbehnutie do kabinky so sprchou moze viest k strate rovnovahy a prudkemu zabrzdeniu na stene...pardon...slame oproti.

Tu sa zoznamujeme so zamestnancami recepcie ktorymi su anglican, skot a american. Ich uloha je starat sa o rezervacie a objednavky, pit pivo, fajcit a hrat volejbal. Dlho nevahame a pytame sa na malariu. Anglican pouzival antimalarika asi prvy tyzden a potom ich odhodil kvoli vedlajsim ucinkom. Od vtedy proste malariu ignoruje a asi aj malaria jeho a vsetkych ostatnych. Alebo tu vobec nie je. To nas osmeli a vecer vychadzame v kratkych nohaviciach a nie ako kozmonauti v meste Kampot.

Nocny zivot v malych barikoch je pestry, ale pomerne kludny. Ziadne velke diskoteky, iba pokojne vysedavajuci ludia mladeho vekoveho priemeru. Jablckovicu ponukame uz nie len na preventivne dezinfekcne ucely. Dostali sme aj "kolacik", ktory skusam prvy krat v zivote.

Najkurioznejsi moment nastava po pol noci, kedy sa vypina velky generator a cele pobrezie zhasne. Iba zopar malych barov ide na vlastny zdroj. Vraciam sa spat s miernymi kognitivnymi, motorickymi a orientacnymi problemami a v tme nie som schopny najst nas bungalov. Vsetky vyzeraju v tme ako rovnake siluety a na dotyk z rovnakej slamy. Nie je ina moznost...malaria nemalaria, liham si na teply biely piesok a pri sumeni mora a obdobi dazdov niekde "tam" v dialke zaspavam. Po prebudeni zistujem, ze mi chyba este tak dvesto metrov. Intoxikacia mojho nervoveho systemu mala naozaj silny vplyv na orientaciu v tmavom priestore. Cestou k chatrci pohladim psa, ktory hned aj s dalsimi dvomi kamaratmi prijal nevyslovene pozvanie nasledovat ma. Takto prichadzam do chatrce v sprievode troch miestnych erarnych psov, ktori s nami travia zbytok rana.

Dalsie dva dni ukaze svoju silu dazdove obdobie. Striedavo prsi a je slnecno. Najdlhsi dazd bez prerusenia trva celu noc a kus doobedia. Intenzita je vyrazna a celkovy zrazkovy uhrn uz ma naozaj charakter exotickeho dazdoveho obdobia. Zvuk dopadajucich kvapiek je suvisly homogenny sum. Skvele to dotvara atmosferu slamenneho pribitku s tropickymi rastlinami naokolo. Na terase pod strechou nam to ale nijak nevadi a nic nebrani v oddavani sa nicnerobeniu v sieti a popijani miestneho piva.

Jedno poobedie si prenajimame motorovy kryty cln so "soferom" za 10 dolarov a skusame snorchlovanie pri nedalekom ostrovceku. Je to skor sklamanie. Viditelnost vo vode slaba, podvodny zivot velmi riedky. Zopar velkych koralov sa najde, ale inak vidime iba skaly a nevyrazne rybicky. Zjavne toto nie je najlepsia potapacska lokalita.

Phnom Penh

Navrat z ostrova prebieha podobne ako prichod nan. Jedina "zaujimavost", ktoru si vsimol asi kazdy je opat ruska prezuvacia rodina. Ich mala dcera (maximalne 8 rocna...mam velmi zly odhad na vek) ma telo posypane hnisavymi vyrazkami, z kotrych niektore praskli a nieco z nich vytekalo. Dievca ale vyzera pokojne a otec rodiny s pestrofarebnou koselou si objednava dalsie pivo. Nic nenaznacuje nejaky stres alebo obavy.

Po plavbe, objednavame prevoz mikrobusom do hlavneho mesta Phnom Penh v rovnakej agenture cez ktoru sme mali zajednany prevoz na ostrov. Transport je uz viac menej rutinny s pohladom na Kambodzsky vidiek a mestecka po ceste.

Po asi dvoch hodinach zacina hustnut doprava a koncentracia budov na kraji cesty. Mnozstvo ludi je tiez stale vyrazne vacsie az sa meni na zhluky a male lokalne davy cakajuce na transport v podobe vsetkeho mozneho od nakladiakov az po autobusy. Asi sme na predmesti Phnom Penhu a prichadzame do ciela. Takyto vstup rusnym predmestim trva pomerne dlho. V Phnom Penhe nemame velke plany. Cestovatelia, ktori nam odporucili ostrov Koh Rong, sa o hlavnom meste do ktoreho vchadzame, vyjadrili, ze nestoji za vela casu. Je tu urcite zopar monumentov v anglickom jazyku oznacovanych "must see", ale nesli sme na druhy koniec sveta motat sa po monumentoch iba z povinnosti diktovanej turistickymi brozurami. A hlavne bliziaci sa uzasny Angkor je stale lakavejsi a vzbudzuje v nas netrpezlivost a tak planujeme na Phnom Penh iba jeden vecer, noc a doobedie dalsieho dna.

Ubytovanie mame dopredu rezervovane prostrednictvom internetu kedze aj odlahly ostrov so slamennymi domkami je v rovnakom tisicroci ako zbytok sveta. Na hotel nas odvezie tuk-tuk, v ktorom sedime po prvy krat. Je to asi najlepsi kompromis medzi rychlejsou a pohodlnou dopravou. Ulice, ktorymi prechadzame su na velke mesto typicky rusne a pestre. Hlavna zlozka pestrosti je v roznosti stankov a v trhu s ovocim a zeleninou. Nas hotel je priemerny, jednoduchy ale prijemny hlavne vdaka milej obsluhe. Na schodoch ktore vedu na poschodie k nasej izbe su dva zakazy...nebrat si na izbu dievca mladsie ako 14 rokov a nejest nikde na hotely durian.

Vecernu prechadzku absolvujeme iba v blizkosti hotela a ukoncujeme ju v lokalnom Irish pube, ktory je oblubeny ludmi narodnostne blizkymi motivu pubu...anglicania, skoti a iri. Asi aj majitel je podobneho povodu. Pani v strednych rokoch anglickeho povodu s ovplyvnenou recovou schopnostou po zopar pivach sa nam prihovara a vedieme velmi priatelsky rozhovor. Kvoli jej recovym "problemom" a typickemu anglickemu prizvuku rozhovor skor udrziavame. O rozumeni sa tu velmi neda hovorit. Najtazsie je odhadnut kedy treba prikyvnut "ano", kedy sa zasmiat a kedy treba nieco suvisle odpovedat. Je to pomerne narocny "dialog", ale zvladame ho dobre, lebo ked chceme odist hladat nieco na veceru, sme priatelsky vyzivani vratit sa spat.

Veceru absolvujeme na hotely na terase. Bola by to standardna situacia, keby nevypadol elektricku prud vo velkej casti mesta. Cez hustu tmu si nevidime do tanierov. Nikto neprinasa sviecky ani petrolejove lampy, ale zamestnanec hotela nastartuje tuk-tuk, natoci ho v umysle svietit na stol, ale v skutocnosti su osvetlene nase tvare za rapotu maloobjemoveho motora. Ukoncujeme veceru, do Irish puby sa kvoli tme nevraciame a s konciacim deviatym dnom sa vraciame do provizorne osvetleneho hotela.

Prechadzame recepciou, kde vysi nastenka s ponukou turistickych atrakcii, ktore su zamerane na to co je v Kambodzi najznamejsie a sice Angkorske chramy a pochmurna minulost Cervenych Kmerov. Turizmus je zvedavy na vsetko a krajina sa snazi vyhoviet poziadavke s vidinou kazdeho zarobku. Tak sa hranica medzi ponukanou atrakciou a stratou moralky dostava do velmi nejasnych kontur. Nie prvy krat vidime ponuku ist si zastrielat z ruskeho slavneho samopalu, gulometu alebo z povestneho RPG. Tu sa zacudujem, ze dokonca RPG a chlapik z recepcie, mi informaciu potvrdi...ano, aj z RPG si mozete vystrelit, strielate do kravy... Najskor si myslim, ze zle pocujem. Ale moj sluch je v poriadku. V Kambodzi si mozete za peniaze vystrelit z RPG na zivu kravu! Nema zmysel opisovat pochody, ktore mi nastali v hlave...

Druhy den rezervujeme v nedalekej agenture transport (opat mikrobusom) do Siem Reapu a prechadzame sa blizkym okolim. Sme v centre mesta kde je pomerne velky trh, mnozstvo uliciek s malymi stankami a poulicnym stravovanim. Ludia predavaju hlavne ovocie, zeleninu, ale aj pochybne vyzerajuce maso. Niekedy im staci plastova stolicka na sedenie a nieco kde maju polozeny tovar. Plastove stolicky su zname male a farebne. Vsade je kopa reklam na miestne pivo Angkor co naznacuje pritomnost restauracii. Mnohe su pekne vyzerajuce na dobrej urovni. Nechame sa odviest maly kusok tuk-tukom ku kralovskemu palacu, pred ktorym je vacsie namestie plne holubov. Tu sa objavuju prvy budhisticki mnisi. Vychadzaju odkialsi po skupinkach v pravidelnych vlnach. Ideme tym smerom a nachadzame budhisticku skolu. V pozadi sa tyci vyssia budova, ktora by sa uz dala nazvat mrakodrapom. Vzhladom na standardnu vysku budov v okoli, ju kludne mozeme takto nazvat. Nasleduje kratka prechadzka nabrezim a ranajky v kaviarni, ktora je skor "zapadneho" charakteru a tak vhodnejsia pre turistov. Motanie sa ulickami a trhom nesprevadzaju skoro ziadne usmevy miestnych obyvatelov. Preto fotim diskretne a pri kazdom odvaznejsom zamiereni objektivu zacitim slabe obavy. Ale vacsinou som ignorovany, alebo neregistrujem reakciu. Atmosferu nemozem nazvat nepriatelskou, ale chyba mi interakcia s obyvatelmi Phnom Penhu.

Siem Reap

Kambodzu sme zacali stratou Vietnamskej vyspelosti a stratou asfaltovej cesty. Pokracovali sme osarpanym a jednoduchym Kampotom a turizmom spestrenym Sihanoukville. Slamenny Koh Rong bol exotickejsou vsuvkou pred rusnym a vystavanym Phnom Penhom. Tuto pestrost iba rozsiri nasledujuci Siem Reap, miesto dlho ocakavanych a svetovo znamych chramov z dob Kmerskeho kralovstva z 9-teho az 15-teho storocia. Mnozstvo turizmu urobilo zo Siem Reap na prvy pohlad este vystavanejsie miesto ako Phnom Penh s frekventovanymi hotelmi, restauraciami, tursitckymi agenturami a obchodmi. Siem Reap urcite nie je vacsie ako Phnom Penh, ale umelych nekambodzskych prvkov vystavanych kvoli a vdaka turistom tu je ovela viac. Uplne ina Kambodza skoro kazdy den.

Hned pri vystupeni z mikrobusu su nam ponukane sluzby miestnych tuk-tukarov. Zajedname si jedneho a trapne sa snazime zjednat cenu z 3 dolarov na 2. Ani neviem preco. Asi to sem patri. Mlady muz neochotne suhlasi, ale s podmienkou, ze na druhy den si ho zajedname a pojdeme s nim na vylet. Preco nie? Dohadujeme cenu a cestou na hotel sledujeme turisticno okolo a napis svetovej znacky na zadnej strane tricka nasho sofera.

Siem Reap ako mesto sa nam javi uplne nezaujimave a rychlu prechadzku hlavnou ulicou absolvujeme iba kvoli vecery. Sem sa dostavame pesi a odmietame ponuku na transport od tuk-tukara z nasho hotela. Jeme v pekne upravenej restauracii za vyssie upravene ceny. Naozaj, uplne ina Kambodza aj ked sa na kvalitu sluzieb stazovat neda. To je asi prvy krat co som pouzil vyraz "kvalita sluzieb" od prveho dna v juhovychodnej azii. V rychlosti zistujeme dopravu na dva dni neskor do Thajska. Jedna agentura ponuka odvoz za 10 dolarov na osobu, druha za 30. Drahsia agentura argumentuje problemami na hranici ako su uplatky a podobne. Udajne oni maju vsetko zariadene a prave korupciou preslaveny hranicny prechod Poipet maju prave oni zabezpecit bez problemov. Volime 10-dolarovu verziu, ktoru skusime na vlastnej kozi o dva dni neskor.

Vecer je prijemny na lehatkach na terase hotela za sumu vydatneho vecerneho dazda. Opat odmietame ponuku hoteloveho tuk-tukara robit nam sofera na druhy den.

Chramy stareho Angkorskeho kralovstva

Pekne slnecne rano jedenasteho dna zacina ranajkami a dalsim odmietnutim ponukanej dopravy hotelovym soferom tuk-tuku. Je vytrvaly co je pochopitelne, kedze je to jeho praca. My mame ale dohodnuty cely den s nasim soferom, ktory prichadza s inym trickom ako v predchadzajuci den, ale stale s nadpisom svetovej znacky na chrbte. Tento den je jeden z najocakavanejsich kedze zahrnutie Kambodze do itineraru bolo hlavne kvoli chramom stareho Angkoru. Vidina velkolepych stavieb vnorenych do dzungle vyvolavala mysticke dojmy uz pri planovani. Zvedavost stupa a cakanie v sedadle motorkoveho hybrydu prechadza az do nervozity. Po asi desiatich minutach sa objavuju prve veze velkeho a naznamejsieho komplexu Angkor Wat. Ocividne najsilnejsi turisticky putac Kambodze ma dovod byt tym cim je. Stavba je velkolepa a sceneria dycha bohatou historiou.

Prechadzku po komplexe absolvujeme sami zatial co nas nas sofer caka vo vozidle. Mnozstvo turistov je znacne, ale chramovy areal ich pohlti svojou priestrannostou. Diverzita malych stavieb, budov a kamennych struktur komplikuje rozhodovaci proces ktorym smerom ist. Hlavna budova je rovno pred nami a tam vsetci smeruju. Preto volime bocny priestor arealu a skusame osamelejsiu cestu smerom k hlavnej budove a ocitame sa v skoro ludoprazdnom priestore kde vstupujeme do chramu. Chodby su dlhe, temnejsie, bez turistov a plne davno zabudnutych pribehov. V tichosti vnimame jedinecne momenty, ked sa osobne pohybujeme miestami o ktorych som pred mesiacmi iba cital v casopise so zltym ramikom absolutne netusiac, ze sa dotknem kamenov z fotiek casopisu. Naokolo je klud a hned za hradbami komplexu dzungla, ktora sa zelena vdaka zacinajucemu obdobiu dazdov. Velke vodne nadrze, ktore v starom kralovstve plnili nabozensku alebo/aj prakticku ulohu, su plne vody s leknami na hladine. Davy turistov sledujucich standardne smery prehliadky su koncentrovane v centralnej casti a prakticky zvysna vacsina komplexu je pomerne prazdna.

Hlavnou castou chramu je pat centralnych vezi. Zamierime tym smerom a prejdeme malou chodbou rovno do centralneho nadvoria. Sokuje nas uplne iny Angkor Wat, kde je problem najst si maly kus kamena na posadenie. Vsetko navokol sa hemzi ludmi, ktori v zastupe cakaju pred schodiskom na vystup do vezi. Este raz sa pozeram spat cez chodbu a utvrdzujem sa, ze skutocne tam od kial sme prisli je klud, kamene a osamela historia s dzunglou v pozadi. Organizovane skupiny maju nalinkovane postupy prehliadky a poslusne sa drzia planu. Vystupujeme spolu s nimi do vezi a vrchnych podlaznych chodieb a ako clanok ludskeho hada sa motame chodbami a povinne fotografujeme vyhlad oknami, tak ako vsetci pred a za nami. Po asi hodine a pol sa vraciame smerom k soferovi a pri akomkolvek vyboceni zo "standardnej" prehliadkovej trasy nachadzame relativne prazdy a kludny priestor velmi strukturovaneho chramu.

Aj ked navstiveny Angkor Wat je dominantou celeho komplexu, ostatne chramy ktore nasleduju nijako nezaostavaju svojou zaujimavostou, krasou, alebo dychajucou tajomnou historiou. Skor naopak. Budhove tvare salajuce kludny pohlad z chramovych vezi, alebo mensie chramy vrastene priamo do dzungle, pripadne prerastene hrubymi korenmi a kmenmi vysokych stromov nam neznameho druhu posobia este zaujimavejsie a mame skor pocit, ze ten pravy Angkor este len prichazdza. Mnozstvo navstevnikov klesa a povodnu dominantu chramovej oblasti Angkor Wat vnimame iba ako "predjedlo" pred hlavnou delikatesnou specialitou spajajucou hustu dzunglu a davnu historiu. Variabilita stavieb od nizkych chodieb az po vysoke "pyramidy" su zapadnute v hustom poraste a pomaly sa odkryvaju nasmu zraku pri prechadzani dzunglou. Pri tych najukrytejsich stavbach je zdialky vidiet najskor iba zopar nevyraznych kamenov, a az po priblizeni nas ohuruje exotika ruin a nasledne vchadzame do temnejsich chodieb. Sceneria nema nic spolocne s klasickym navstevovanim ruin a pamiatok, kde je areal presne ohraniceny a historicka budova je dominantou. V pripade Angkorskych chramov ruiny pohlcuje priroda a miestami nevieme ci zasneme nad dzunglou alebo nad stavbami. Ved co je to za prirodnu silu, ked kmen stromu je vyslovene vrasteny do chodieb a je akoby povodnou sucastou a oporou stavby? V Angkore nie je rozdiel medzi dielom cloveka a dielom prirody. Cas obe zjednotil. Je to jeden z najsilnejsich zazitkov z pamiatkovej turistiky doteraz.

Tursiticka realita sa pripomenie vzdy pri vystupovani, alebo nastupovani do tuk-tuku. Mnozstvo predavacov suvenirov a obcerstvenia nema nic spolocne s tichou a emocie umocnujucou dzunglou opodial. Je to pritomny svet ponukajuci to co turista hlada po prehliadke v teplej a velmi vlhkej klime. Flasa vody alebo cerstvy kokosovy orech je vitanym obcerstvenim po odstavujucej dzungli a na chvilu sme radi, ze exoticno je zmiernene civilizovanymi prvkami turizmu.

Prihovara sa nam chlapec a ponuka nam suveniry. Nie sme zberaci suvenirov a ani to nie je prakticke na 5-tyzdnovej ceste a teda odmietame. Chlapec si nasledne sada k nam a zacina sa s nami priatelsky bavit. Od kial ste? Odpovedame. Ako sa volas? Tiez reagujeme. Ako dlho ste tu? A podobne... Na konci dialogu nasleduje druhy pokus ponuknut nam suvenir. O chvilu pride vyrazne mladsie dievca a skusa to iste. Ked odmietame nasleduju otazky. Zaujimave ale je, ze prichadzaju identicke otazky ako pred chvilou z ust chlapca a su presne v tom istom poradi. Tu zaciname chapat chlapcovu priatelskost. Bol trenovanejsi. Mladsie dievca nie je take skusene a suka rovnake otazky v rovnakom poradi neprirodzene rychlo bez ohladu na to co odpovedame. Okamzite je jasne, ze tieto male decka prechadzaju akymsi skolenim a cely dialog je vopred natrenovany. Od kial si? Ako sa volas? Ako dlho ste tu? … A nechces suvenir? Mozno neskor?

Po navrate na hotel nam vodic tuk-tuku opat ponuka svoje sluzby na dalsi den s prislubom vacsieho mnozstva chramov. Kedze sme uplne uspokojeni a plan mame uz zajednany s nasim soferom, opat odmietame. Ponuka nekonci chramami Angkoru. Moznosti je niekolko vratane tancovania na diskoteke. Pozeram sa na svojho brata a predstavujem si ako tancuje na diskoteke. To bola najzabavnejsia predstava za mojich 5 tyzdnov v juhovychodnej azii.

Kambodzsky vidiek nedaleko Siem Reap

Dalsi den je, by sa dalo povedat planovany aj neplanovany. Mali sme predstavu, ale silne zavyslu od aktualnych podmienok. Pri pripravnom prezerani rozsiahleho chramoveho uzemia na satelitnych, alebo skor leteckych snimkoch na strankach s dvomi "o" bolo ocividne, ze malym odbocenim z chramoveho turistickeho lakadla sa musi dat uniknut do uplne ineho sveta ryzovych poli a Kambodzskeho vidieku. Malu ochutnavku sme dostali uz v predchadzajuci den, ked sme poprosili nasho sofera aby nam pri prechadzani z chramu do chramu ukazal kus skutocneho zivota ludi. Pri prvom poziadani zajst niekde mimo hlavny pamiatkovy trend, bola reakcia sofera neista s prekvapenim v ociach. Pri zopakovani a prizvuceni, ze naozaj chceme vidiet ryzove polia a obycajne byvanie ludi, sme nesmelo odbocili z hlavnej trasy. Po malej prechadzke sa nas sofer nedovercivo spytal ci sme spokojni. Urcite sme boli, ale stale bola citit blizkost Angkorskeho komplexu. Na dalsi den sme chceli ist hlbsie do snad skutocnej Kambodze.

Ranne stretnutie s nasim soferom zacina dalsou diskusiou co chceme vidiet. Napriek vysvetleniu z predchadzajuceho dna, musime opakovat a specifikovat co chceme vidiet na vidieku. Proste vidiek samotny. Pre mladeho turistickeho sprievodcu s napisom svetovej modnej znacky na tricku (to iste co pred dvoma dnami) nastava ocividne necakana a nova situacia, kedy chcu turisti vidiet nieco, co turisti obycajne vobec vidiet nechcu, alebo presnejsie povedane ani to nespominaju. Skutocne mame problem vysvetlit o co nam ide a preto rezignujeme a suhlasime s klasickou ponukou vidiet plavajucu dedinu. Jedna sa o dedinku s pribytkami postavenymi na drevennych koloch na blizkom jazere. Toto miesto najdete v kazdej turistickej brozure a pri citani recenzii na internete mate skor chut sa miestu vyhnut. Turisticky ruch z tejto destinacie urobil pascu na penazenky prostrednictvom citoveho vidierania deti (udajne, nemozem potvrdit). Asi po hodine cesty tuk-tukom sa blizime k miestu kde velmi nesympaticky az nastvany vyraz predavaca listkov nam oznamuje aj pre nas horibilnu sumu (40 dolarov ak si dobre spominam) ako vstupne. Cela atmosfera je neprijemna az odradzajuca. Citime, ze nas caka povinna prehliadka niecoho co budeme musiet vidiet pretoze sme zaplatili a oni teraz spustia kvoli nam kolotoc. Z nevysvetlitelneho dovodu pokladam nasmu soferovi asi tu najhlupejsiu otazku ktoru by ste mohli pred navstevou plavajucej dediny polozit...je dedina skutocne plavajuca? Odpoved vysvetluje fakt ku ktoremu som sa na internete vobec nedostal napriek velmi intenzivnemu studovaniu vsetkych diskusnych for. Dedina je skutocne plavajuca iba v najsilnejsom obdobi dazdov, ktore je niekedy na jesen. Teraz je situacia pomerne vyschnuta a este len sa zacina dazdove obdobie. Tu pada rozhodnutie a ziadame este raz nasho sofera aby nas zobral do obycajnej dediny. Proste iba do dediny. Jeho jedina pripomienka je, ze nebude to plavajuca dedina. Suhlasime a konecne ideme kam sme chceli. Proste niekam kam nevedu turisticke sipky, mapy a brozury kancelarii.

Zaciatok je velmi nesmely. Sofer nam zastavuje a my sa prechadzame. Stale hlbsie a hlbsie. Vzdy ked sa nam paci, tak sa viac osmeli a zoberie nas dalej a dalej od hlavnej turistickej trasy. Ked uz konecne pochopil, ze pre neho nudny obycajny zivot jeho sukmenovcov je pre nas presne tym co sme spominali, slubuje, ze nas zoberie do jeho rodnej dediny kde mozeme skusit kokosovy orech. To este netusime co tym presne mysli. Uz od prveho odbocenia z hlavnej cesty sa stretavame s reakciami miestnych obyvatelov. Tak ako pre nasho sprievodcu bolo nezvycajne priviest nas sem, tak aj pre miestnych bolo nezvycajne vidiet bledsich navstevnikov. Zvedavost robi svoje a neosobne emocionalne prazdne pohlady Kambodzanov z Phnom Penhu su zamenene za pohlady skor zname z Vietnamu. Usmevy deti a ich rodicov znacia, ze kusok od hlavneho turistickeho kolobehu vchadzame do uplne ineho sveta srdecnejsej Kambodze.

Cely vylet vidiekom ideme chvilu tuk-tukom, potom poziadame sofera aby zastavil a pockal nas kusok v predu. Po zopar otazkach ci je to bezpecne, menime "kusok vpredu" na niekolko sto metrov napred. Spoteny od tepla ideme prasnou cestou pomedzi vacsinou drevnne obydlia, ktore su sem tam vystriedane murovanymi. Pritomnost zaparkovanych aut znaci, ze jednoduche byvanie nemusi byt zakonite chudobnym byvanim. Tych zaparkovanych aut je ale stale menej. Po osmeleni soferovymi slovami sem tam odbocujeme s hlavnej prasnej cesty a vchadzame medzi domy a na ryzove polia za nimi. Vsade je uzasna sceneria ktora nema nic spolocne s ponukanymi klise zabermi ked hladate informacie o Kambodzi v literature alebo na internete. Obycajny zivot ludi v komplexnejsich alebo velmi jendoduchych pribytkoch, je lemovany exotickymi palmami s rozsiahlymi ryzovymi poliami za "humnami". Interakcia ludi je samozrejmostou a vzajomne usmevy a kyvania nas osmeluju skumat aj tu najvacsiu hustinu, ako keby malaricke komare zdielali podonu priatelsku atmosferu. Repelenty sycia a stojata voda ryzovych poli nevesti nic dobre. V jednom momente nesmelo vykukne maly chlapec a pozera na nas ako na vyjav. Ked sa prida dalsi nijak ho to neosmeli. Traja, styria uz co to spravia s ostychavostou. Zacnu nas sprevadzat kym sa pridaju dalsie deti. Takto ideme kusok s hufom miestnych deti ale s malou barierou medzi nami. My kracame po pravej strane cesty a oni skor na lavej. Skolacky v uniformach sa na nas usmeju ked nas obiehaju na bicykloch a pani krmiaca byvola na nas nieco pokrykne a nasledne sa zasmeje. Starsi muz nas pozdravi "helou" ked sa k nemu blizime a vzapeti po par sekundach ked sme okolo neho presli a uz sa od neho vzdalujeme nas zase pozdravi "gud baaj". Bolo to rychle stretnutie na ulici kde sa nam muz postavil do cesty len aby nas pohol pozdravit pri prichode a odchode. Turista je ocividne v tychto koncinach rovnako zaujimavy ako su pre nas zaujimavi oni. My vidime autenticky Kambodzsky vidiek a oni vidia smiesne oblecenych bledych ludi s cvakajucimi krabickami v ruke...ta situacia tu uz bola, ale par dni dozadu v inej krajine.

Tu vchadzame do rodnej dediny nasho sofera, ktory uz zije v Siem Reape so svojou manzelkou a dcerou. Uz chapeme, ze pri tejto slubenej navsteve a ochutnani kokosoveho orecha mal nas sprievodca na mysli jeho rodny dom kde stale zije jeho sestra a matka. Sestra nezvlada necakanu situaciu spolocensky a schovava sa v drevennom latkovom pribytku, ktory ocividne patri medzi tie chudobnejsie. Matka je odvaznejsia a sleduje nas z hupacej siete. Prezerame si ich humno, kde pri pohlade na stojatu vodu ryzoveho pola opat nanesieme vrstvu repelentu, tentokrat toho najsilnesjieho s az 50% DEET. Prezuvajuci vodny byvol prezuva dalej a sliepky nas obchadzaju. Slubeny kokosovy orech nam rastie nad hlavami. Nas sofer, sprievdoca a teraz uz aj hostitel ho strhava, otvara a podava v tej najcerstvejsej forme ako je vobec mozne. Cerstvejsie to uz nejde. Chut je to uzasna a samotny kokos zvnutra je velmi syty. Po vycitkach svedomia ci sme nezjedli nieco pre nich nutricne dolezite sa ukludnujeme, ked nam mladik vysvetluje, ze u nich to je ako burina a vsetko co zostalo hadze sliepkam na miesto kde uz je prazdnych orechovych skrupin podstatne viac. Slusne sa pozdravime s pani domacou, so sestrou nijak neinteragujeme a odchadzame dalej hlbsie do plochej krajiny striedajucej ryzove pole s palmovym porastom.

Cestou spat sa spusti prudky dazd pred ktorym nas sofer ukryje plastovymi ale masivnymi a funknymi bocnymi zavesmi tuk-tuku, zatialco seba chrani obycajnym tenkym prsiplastom. Podla nasej dalsej poziadavky niecoho skutocneho lokalneho zastavujeme na miestnom trhovisku a davame si k obedu polievku s konfortom a hygienou daleko od turistickych standardov, ale so stolom pokrytym velkym cervenym umelohmotnym obrusom zobrazujucim nazov hnedeho kofeinoveho napoja vhodneho na odstranovanie vodneho kamena.

Ked Angkorske chramy boli najlepsim pamiatkovym zazitkom v tejto casti sveta, prechadzanie Kambodzskym vidiekom predcil aj pocit z Vietnamskeho vidieku. Cely tento vylet stal dohodnutych 35 dolarov dohromady (dve osoby). Nechavame 40 ako znak vdaky za pridanu netradicnu hodnotu a zjavne je nadstandardna spokojnost na oboch stranach.

Zaverom tohto dna ukoncujeme planovany a predpokladany program v Kambodzi. Nasleduje balenie batoziny pred poslednym dnom a pokracovanim niekolko sto kilometrov dalej na zapad. Hotelovy sofer tuk-tuku sedi na terase a nic nam neponuka. Pozera sa inym smerom ako my sedime.

Odchod smerom do Thajska

13-ty den od priletu sme trochu nepokojni, kedze mame prejst hranicnym prechodom preslavenym skorumpovanymi pohranicnymi uradnikmi. Nas nepokoj je zosilneny nasou volbou podstatne lacnejsieho transportu do Bangkoku.

Prva faza na hranice je vo velkom klimatizovanom autobuse so standardnym konfortom. Na hraniciach vystupujeme, radime sa do radu v ktorom zotrvavame niekolko minut spolu s desiatkami dalsich turistov, pasovej kontrole venujeme niekolko sekund a odchadzame smerom k Thajskej strane. Takto prebehol obavany Poipet, kde drahsi transport mal zarucit vyhnutie sa korupcii a roznym ziadostiam o uplatok. S batozinou v rukach sa blizime k dalsej uz vacsej rade cakajucej na imigracny proces Thajskeho kralovstva bez ohladu na to kolko kto zaplatil za transport. Jediny financny podvod o ktorom sa da hovorit je zo strany cestovnej kancelarie pytajucej vyssiu sumu. Neskor zistime, ze jediny rozdiel bol v transporte z hranic do Bangkoku. Za nasich 10 dolarov sme mali mensi van, v cene 30 dolarov bol rovnaky autobus ktory nas doviezol sem a do ktoreho vsetci znova nastupili po imigracnom procese.

Prve dojmy z Thajska prichazdaju este pred vstupom do samotnej krajiny v asi dvojhodinovom cakani na pasovu kontrolu. Nemozem sa zbavit neprijemneho aj ked neopodstatneneho pocitu z velkeho napisu, ktory opakovane sledujem po cely cas statia v rade a ktory nam udrel do oci okamzite ako sme sa priblizili..."Prevazanie drog sa tresta smrtou!"