Lokálna komunita Kampung Ciptagelar v Indonézskom pralese

Najbližšie okolie mesta Sukabumi je rovinná spleť príbytkov a ryžových polí, ktorá nijak nevyniká z klasického klišé Indonézskej scenérie. Z rušnej hlavnej cesty vedie vedľajšia nekonečne rovná cesta lemovaná nízkymi budovami a obchodíkmi obletovanými prevažne malými skútrami. Po hodine sa cesta začína kľukatiť a naberať sklon smerom k najbližšej hore. Príbytky rednú a pokojnejší vidiek nahrádza premotorizované tepny Indonézskeho mesta. Všadeprítomné prvky exotična v podobe ryžových polí a paliem začínajú byť sprevádzané vyššími stromovými porastami a rozbitá asfaltová cesta je skôr už iba spomienkou na pohodlnejšiu dopravu. Veľmi tvrdé pérovanie nášho 4x4 vozidla s tým nemá žiadne problémy čo sa nedá povedať o našom sedení. Cesta pokračuje stále hlbšie do dažďového pralesa a o asfaltovej pokrývke už nemá zmysel ani uvažovať. Malé dedinky sú skôr iba zoskupeniami zopár budov s pretrvávajúcimi prvkami islámu. Ženy sú stále v rovnakých šatkách, ale minarety sú už jednoduchšie z čoho cítiť postupné vzďaľovanie sa od civilizácie. Po niekoľkých hodinách je dažďový prales jedinou dominantou navôkol a predošlý deravý, kosti vytriasajúci asfalt, prijateľným ale už nikým neponúkaným kompromisom. Lesná cesta je spevnená veľkými kameňmi a z terénneho auta sa stal štvorkolesový mixér. Nami uložená batožina a nakúpené potraviny poslúchajú základné zákony termodynamiky a náhodným roztrúsením po podlahe pripomínajú, že entropia stúpa. Pôvodné držanie jednou rukou je zdraviu nebezpečné, tak sa zapieram nohami o tvrdé kovové telo vozidla. Fotoaparát vyťahujem z vaku a držím vo vzduchu. Ľudské modriny rýchlo zmyznú, čo sa nedá povedať o polovodičovej technológii, kde poškodenie by bolo asi trvalé. Rýchlosť pohybu je miestami iba 5 km za hodinu so striedajúcim stúpaním a klesaním kde 4x4 pohon dokazuje, že on našu neschodnosť terénu nezdieľa. Už chápem prečo na mape zdanlivo malá vzdialenosť mala trvať 8 hodín. Toto nie je výlet organizovaný cestovnou kanceláriou na obľúbené turistické miesto, ktoré som si vybral z katalógu. Trmácame sa dažďovým pralesom, kde už úplne zmyzla štandardná islámska kultúra Indonézie, a ktorý je obývaný jedným z monohých Indonézskych etník. Držím sa zubami nechtami a myslím na svoje ladviny, ktoré dostávajú rany od konštrukcie vozidla a so zvedavosťou čakám kedy sa dostaneme do dediny Kampung Ciptagelar. Ja, môj sprievodca, sprievodca ktorého si najal môj sprievodca a šofér, ktorého najal sprievodca môjho sprievodcu. Všetci ma sprevádzajú so zásobami potravín, pitnej vody a so skromnou fotografickou výbavou do miesta bydliska izolovanej komunity, kde rozhodujúcou autoritou je samotná príroda.





Indonézia je so svojimi 250mil. obyvateľmi najpočetnejšia islámska krajina na svete. Ťažko ale hovoriť o ucelenej krajine, kedže tento štát sa rozprestiera na exotickom zoskupení viac ako 17.000 ostrovov s piatimi hlavnými velkými ostrovmi. Takisto ťažko hovoriť o jednom národe, ale skôr o množstve rozdielnych etník. Monokultúra je opäť nepresný termín napriek dominantnému islámu. Okrem prvkov ďaľších tradičných náboženstiev ako napríklad druhý najpočetnejší hinduizmus, každé subetnikum má svoj vlastný pohľad na svet. Izolovaná komunita v Kampung Ciptagelar má takisto svoj vlastný vyvolený hlas, ktorého príkazy počúva. Je to hlas prírody bez akýchkoľvek prvkov antropomorfizmu. Princípom ich “viery” je príroda, osud a význam každého životného detailu v kauzálnom reťazci. Aj moja návšteva v “dedine” mala údajne svoj špecifický význam. Príroda o ňom vie, je iba na mne aby som ho našiel.

Moja predstava izolovanej komunity v hĺbke dažďového pralesa bol obraz slamennej dediny, kde najväčším technickým výdobytkom je koleso. Ľudia obrábajúci svoje polia, chovajúci svoje zvieratá sa potulujú po džungli s oštepom v ruke. Zopár listov zakrýva najchúlostivejšie časti ich tiel a celá rodina je natlačená v prítmí príbytku s jednou izbou a malým priezorom v niečom čomu sa dá hovoriť stena. Fotoaparát je nebezpečné vytiahnuť z obavy o nahnevanie lokálneho šamana a z obvinenia prevádzania čiernej mágie.

Kampung Ciptagelar ale nie je tento prípad. Civilizácia svojím spôsobom zašla aj do týchto odľahlých oblastí a spevnená kamenná cesta má svoj význam. Terénne vozidlá sú skôr štandardom, aj ked ich vlastník je iba kráľ komunity. Jemu vozidlá patria, ale slúžia celému spoločenstvu. Dedina je roztrúsená na pomerne členitom teréne s najväčšou koncentráciou príbytkov na pomerne strmom svahu. Okolie je zo všetkých strán lemované terasovitými ryžovými poliami a vodnými kanálmi na ich zavlažovanie. Materiál budov je skutočne slamenného výzoru ale v skutočnosti sa jedná o upravené banánové listy. Ostatné prvky sú moderného charakteru ako sklenené okná v drevenných rámoch alebo dvere s kľučkami. Obydlia vyzerajú ako skutočné domy a nie iba chatrče. Vlastnenie motorových skútrov, aj ked nie najmodernejšieho vzhľadu, je pomerne bežné. Spomínané oštepy nenájdete. Listy nezakrývajú časti tiel obyvateľov, ale štandardné voľné ošatenie, ku ktorému muži nosia zo šatiek urobenú typickú pokrývku hlavy. Vnútro príbytku, v ktorom strávim tri noci je jednoduché, ale neustále pripomínajúce, že komunita skutočne existuje v rovnakom storočí ako zbytok sveta. Najprekvapujúcejším prvkom je televízor a žiarivky na strope s vypínačom na stene, keďže pred návštevou nikto nič nehovoril o elektrickom generátore, ani po ceste nebolo vidieť elektrické vedenie. Dom tvoria asi tri miestnosti kde sa väčšina času trávi v hlavnej kuchyni s nízkou murovanou pecou na bežne palivo – drevo. Všetka činnosť sa odohráva na zemi, takže stoličky, stoly a postele sú neznáme. Spôsob prípravy jedál je pre nás odchovancov konzumu výrazne jednoduchší ale ich výsledok veľmi chutný. Ako v celej Indonézii všetky tri hlavné jedlá dňa sú rovnaké s jednou nenahraditeľnou dominantou – ryžou. Každá kuchyňa má preto veľmi typickú nádobu v tvare arabskeho ručného bubna na varenie tejto suroviny. Je to asi jediný prvok, ktorý je exotický. Ostatný riad je totožný s našimi štandardami.





Jedenie je všeobecne veľmi obľúbenou činnosťou. Pri motaní sa dedinou a navštevovaní ostatných susedov neustále niečo pojedáme. Zjavne to nie je iba kvôli výnimočnosti našej návštevy, ale blíži sa augustová oslava zberu ryže, a teda všetky kuchyne pracujú na plno a chystajú bohatú diverzitu exotických cukroviniek. Jedlo v tejto komunite vnímam skôr ako sprievodný prvok spoločenských stretnutí a rozhovorov. Nevidel som stretnutie viacerých ľudí, prevažne mužov, bez toho aby nesedeli okolo jedla. A keďže ochutnávanie lokálnej kuchyne patrí medzi hlavné motivačné prvky cestovania, tak ani raz som nepohrdol ponúkaným gastronomickým neznámom. Lokálna hygiena spočíva v tečúcej vode (asi) z vyššie položeného ryžového poľa do drevennej búdky, ktorá zároveň slúži aj ako improvizovaná toaleta, a v ktorej stretávam toho istého niekoľkocentimetrového švába. Takže ako každý slovan sa priebežne dezinfikujem privezenou jabĺčkovicou a jej finálny efekt nesklamal ani tu. Chutila aj šoférovi terénneho vozidla.

Dedina je plne sebestačná čo sa týka základných životných potrieb. Hlavná činnosť ľudí sa týka pestovania a spracovania ryže. Zvieratá sa chovajú v krytých ohradách na okraji dediny. Pomerne kľudná atmosféra dediny je spestrená sporadickým majstrovaním na streche domu, umývaním riadu alebo vešaním prádla. V malom obchodíku sa to so zákazníkmi nepretrhne. Chlapi sa zoskupujú na verande jednej budovy, fajčia, klebetia a spoločne štiepajú bambus na jemné pásiky. Miestni túto surovinu používajú na výrobu tašiek, alebo náramkov, ktoré sami dedinčania nosia pre získanie sily z prírody, alebo príležitostne predávajú návštevníkom. Zaujímavé je varenie hnedého cukru z kokosových orechov. Ten je pre lokálnu spotrebu alebo na predaj na trhu v najbližšom meste. Ochutnávame ho pri šálke čaju alebo kávy sediac na podlahe domáceho. Pri prechádzaní autentickým životom dediny postrádam mladých ľudí, hlavne dievčatá.





Z kráľovskej rodiny navštevujeme najskôr kráľovnú počas jej obeda vo veľkej miestnosti, ktorá slúži ako stretávacia miestnosť, jedáleň a kuchyňa zároveň. Pri podobnom predstavení nových hostí v dedine je slušné (opäť) niečo pojesť. Ponúkajú nám čaj a rôzne cukrovinky z banánu a kokosu. Táto kuchyňa je výrazne väčšia s veľkou murovanou pecou a štyrmi veľkými nádobami v ktorých sa niečo pripravuje, čo vo mne vyvoláva otázku, prečo toľko jedla pre malú kráľovskú rodinu a zopár sporadických návštev? Kráľ denne prijíma bežných ľudí, ale aj predstaviteľov zo susedných podobných dedín, ktoré mu podliehajú. Pomáha pri ich problémoch, rieši spory, dáva súhlas k sobášu a pod. Každý návštevník prinesie dar, ako som videl tak najčastejšie to bola živá sliepka v igelitovej taške, porozpráva sa a je pozvaný k obedu. Množstvo pripravovaného jedla má zjavne svoj dôvod.





Naša audiencia u samotného kráľa komunity prišla až v neskoršie poobedie na druhý deň po príchode. Pri čakaní kým prídeme na rad, mi vysvetlili vzťah medzi televízormi v domoch a elektornickým chaosom na terase kráľovho domu. Kráľ je asi 30-40 ročný mladík, ktorý absolvoval elektronické školenia nejakej firmy. Je to nadšenec tohto technického oboru a hornatý terén so stekajúcou vodou z ryžových polí využil na zostrojenie malej elektrárničky, ktorá nestabilne zásobuje dedinu prúdom. To umožňuje dobiť akumulátory a v noci svietiť žiarivkami. Pri dostatočnom výkone si ľudia púšťajú aj televíziu s jediným, ale dostatočne šokantným programom.

Mladý vodca dediny je viac ako iba amatérsky nadšenec do elektrotechniky, ktorý sa snaží zľahčiť život svojej komunity. Týto ľudia očividne berú svoju kultúrnu identitu vážne a ich existencia je pre nich viac ako len každodenné zaobstarávanie nutných životných potrieb. Sú to ľudia, ktorí majú svoje tradície a ktovie ako dlhú históriu. Na čele majú kráľa, pod ním je asi 10 hodnostárov a potom všetci ostatní. Považujú sa za kráľovstvo keďže množstvo podobných okolitých dedín rešpektuje ich rozhodnutia. Sú to aj nomádi. Po ceste na miesto sme prešli dvomi podobnými z civilizácie dostupnejšími dedinami. Tie boli ich predošlým domovom, ktorý po príkaze prírody opustili a zanechali niekomu inému. Toto sťahovanie ale neznamená zbaliť stany a presunúť sa inde. Znamená to postaviť celkom novú nejednoduchú infraštruktúru terasovitých polí s kanálmi a kultivované príbytky so všetkým príslušenstvom. Koľko asi trvá taký proces a ako znie taký príkaz prírody? Počúva ho kráľ. Keď začuje tento hlas, je treba íst ďalej. Očividne táto komunita je viac ako len lokálnym zhlukom budov. Má svoje kultúrne prvky a spomínané duchovno. A kráľ pri svojej technickej rozhľadenosti si je toho vedomý, hlavne prchavosti spomienok v čase, čo ho primelo k vytvoreniu maximálneho kontrastu v tejto symbióze prírody a civilizácie. Založil lokálne televízne vysielanie. Nech to znie akokoľvek šialene, princíp je jednoduchý. Stačí jedna zakúpená kamera, jeden laptop, kráľom zhotovený AD prevodník, zosiľňovač signálu a vysielač. Dedinčania si takto zaznamenávajú rôzne dôležité udalosti ako slávnosť zberu ryže a svadby. Tieto videá majú jednoducho nastrihané a sú prehrávané neustalé dookola a dedinčania ich dookola sledujú a bavia sa na nich ako keby boli novinkou. Ak ide prúd samozrejme. Takto som jednu svadbu počas svojho pobytu videl prerušovane niekoľkokrát.

Príchod kráľa na terasu je veľmi uvoľnený, bez očakávanej formálnej atmosféry a moje pôvodné predstavy o kraľovi sa rozplývajú. Zrazu je to pre mňa iba mladý vodca dediny s kopou elektronického haraburdia, z ktorého trčia rôzne káble a súčiastky. Dialóg je prekladaný jeho tlmočníkom, ktorého osud je tiež pozoruhodný. Bol to muž žijúci v Spojených Štátoch vo veľkomeste, ako štandardne zaradený človek v civilizačnom konzumnom kolobehu, ktorý sa jedného dňa vrátil na návštevu svojich predkov do dediny a zostal. Zacítil, že to bolo jeho osudom, tak ho prijal. Moja prítomnosť je pomerne neštandardná, pretože jediní pravidelní návštevníci sú Indonéžania, ktorí sa prídu pozrieť na každorocné slávnosti ako blížiaci sa augustový festival venovaný zberu ryže. Bývajú u dedinčanov, ktorí si takto privyrábajú a pre nich je tu aj improvizovaná modlitebná miestnosť s ampliónom na prehrávanie modlitieb k Alláhovi. “Bieli” návštevníci sú tu vzácnosť a prevažne vedci z radov etnológov alebo botanikov. Moja súkromná návšteva je teda hodná menej formálneho posedenia s kráľom pri čaji, cukrovinkách “dodo” a následnej večere v jedálni.





Tak ako ja som zaujatý inžinierskym nadšením kráľa hlboko v džungli, tak on je zaujatý mojou profesiou. Som astrofyzik a prednášam na univerzite fyziku. Po tejto informácii dostávam ponuku zostať u nich a vzdelávať kráľa základy fyziky. Našťastie ponuka bola podaná s úsmevom, tak ju aj s úsmevom odmietam, keďže musím pokračovať v mojej ceste ostrovom Jáva. Kráľ následne využíva moment na jednu otázku ohľadne magnetickej turbíny a mne sa už úplne rozplýva predstava primitívnej slamennej dediny v dažďovom pralese. Ako čiastočne odtieniť magnetické pole? Netuším som o čom hovorí, tak na moje finálne prekvapenie vyťahuje pomerne moderný mobilný telefón a poučuje ma prostredníctvom videa na www.youtube.com. Neviem či je šokantnejší nezmysel takzvanej magnetickej turbíny, alebo prístup k internetu niekde hlboko v džungli kde sa varí na dreve a elektrika ide iba ak tečie dosť vody. Ale stačí si iba uvedomiť, že vzdialenosť pre bezdrátový prenos sa meria na kilometre vzdušnou čiarou a nie na hodiny úmornej cesty vozidlom 4x4 cez les. Kráľ sa takto snaží zostrojiť energiu zadarmo, len neustále hľadá materiál, ktorým by odtienil polovicu magnetického poľa okolo magnetu. Údajne niektorí jemu podobní vodcovia v džungliach to už našli a nechcú tajomstvo prezradiť. Po stručnom vysvetlení základných charakteristík magnetizmu a dôvodov prečo potrebné tienenie nemôže fungovať sa mladý vodca javí, že porozumel a prijal. Ale skôr si myslím, že teraz sedí na terase s kokosovými cukrovinkami “dodo” a prikladá všetko možné z jeho elektronického haraburdia k magnetom a skúša kedy to prestane magnetizovať z jednej strany. A možno medzičasom príroda povedala, že je na čase prestať prečerpávať lokálne zdroje a je čas posunúť sa ďalej a teda je vhodnejšie odložiť hľadanie dokonalej energie na neskôr.

Je zaujímavé, že jednoduchí ľudia žijúci v prírode a načúvajúci jej hlasu, vážiaci si technické vzdelanie, ktoré sa v našej biznis kultúre stalo skôr neatraktívnym, vedia, že príroda s jej zdrojmi nie je ich otrokom. Schopnosť vycítiť koľko je vhodné brať a kedy treba povedať ďakujem je zjavne tajomstvom k rovnováhe ekosystému, od ktorého sme závislí. Takto by obyčajná dedina kdesi na ostrove Jáva mohla byť vhodnou inšpiráciou pre našu “vyspelú” civilizáciu. Hlavne v prípade, že celé ľudstvo nemá tú možnosť zbaliť si veci a presunúť sa inde.

Dodatok

Podobných komunít je v Indonézii veľa. Zaujímavé je porovnanie dvoch spoločenstiev z dvoch turisticky rozdielnych ostrovov. Na jednej strane tažšie prístupný popísaný Kampung Ciptagelar na menej turizmov ovplyvnenom ostrove Jáva a na druhej strane dedina Tenganan na preturistikovanom Bali. Táto dedinka je pár minút od hlavnej cesty východným pobrežím. Pri návšteve sa nekonala žiadna audiencia u kráľa, ale platené vstupné, povinný sprievodca a prechádzka po areále kde bolo ľahšie stretnúť turistov ako domorodcov. Ukončenie prehliadky bolo v obchode so suvenírmi, kde jedinou ponúkanou kultúrou bolo zjednávanie ceny. Kontrast týchto dedín je ale veľmi výstižným zosumarizovaním kontrastu oboch ostrovov. Jáva, aj keď je turisticky známa, neustále ponúka autentické zážitky kde trpezlivý, pripravený a odolný návštevník môže zažiť pocit skutočnej expedície. Kdežto úžasný a nádherný ostrov Bali už prijal úplne inú formu komunikácie so svetom. Ak namierite objektív svojho aparátu na obyvateľa Jávy, poteší sa a usmeje. Na Bali si skôr vypýta peniaze.